To, čo na rovnej dani najviac prekvapuje, je, že možno vôbec neprejde. Naznačujú to dve politické „nie“, s ktorým do nasledujúceho zápasu o vlastníctvo idey rovnej dane nastúpili KDH a ANO. Na všeobecnú škodu je ich nesúhlas výhradne politický. Svorne hovoria „chceme menšie percento“, ale kto by nechcel. Žiaľ, jedine ministerstvo financií dalo urobiť prepočty, ktoré ukázali všetky možné dosahy - od peňaženiek ľudí až po štátnu kasu. KDH ani ANO to s číslami asi príliš nejde, inak by svoje 14- či 15-percentné rovné dane niečím podložili. Bez argumentov nemôžu ani vierohodne vysvetliť, že ministerstvom navrhovaná kombinácia 20 percent DPH a 20 percent rovná daň je skutočne vysoká.
Na vytvorenie názoru je dobré poznať zmysel reformy. Filozofia čerstvého návrhu je postavená na presune daňového ťažiska z príjmu na spotrebu. Inak povedané, zostane nám viac zo zárobku na míňanie, ale míňanie bude ťažšie vinou vyšších spotrebných daní a dane z pridanej hodnoty. Je to spôsob, ako môže štát motivovať firmy k investovaniu a ľudí k zarábaniu. Bude viac dôvodov nakupovať stroje, stavať haly a prijímať ľudí, ako „topiť“ dane a kupovať bavoráky. Ak sa tento motor daňovej reformy naozaj rozbehne a príklad Estónska alebo Írska tomu nasvedčuje, tak sme na dobrej ceste mať viac zamestnaných a tučnejšie peňaženky. Okrem toho rozvoj prinesie ďalšie zisky a teda aj ďalšie dane pre štátnu kasu, takže štát by po dvoch-troch rokoch mohol niečo z 20 percent spustiť. Teraz, tak to aspoň ukazujú ministerské analýzy, si štát nemôže dovoliť riskovať výpadok daňových príjmov, pretože sa chce menej zadlžovať. Paralelnou cestou k tomuto cieľu je úspora výdavkov, ale tá naráža na politickú realitu, v ktorej sú aj KDH a ANO.
