Jedna z piesní evanjelického farára, pesničkára a najnovšie nezávislého poslanca českého parlamentu SVATOPLUKA KARÁSKA je o orlovi, kráľovi vtáctva. Jeho príbeh je inšpirovaný tým, ako v pražskej zoo vo veľkej voliére sedí na vysokom konári nehybný majestátny orol, celý biely od výkalov vrabcov, ktoré ponad neho nalietavali zo širokého okolia. „Raz vo Švajčiarsku som na koncerte v istom kostole prekladal do nemčiny obsah tejto piesne, no po rokoch mi naskočilo z detstva naučené anglické spojenie The eagle flys a toho orla som im až do konca nechtiac a nič netušiac prekladal ako eagla, teda po nemecky igla čiže ježka. Ježka, ktorý sedí na vetve a vie, že raz vzlietne, ježka, ktorý má na sebe guáno, aj keď nikdy nepovedal vrabcom svoje áno. Keď som skončil, jeden z veriacich vstal a povedal: Brat farár, to je márne, my Švajčiari sme proti vám Slovanom takí úbohí, na tú vašu imagináciu, aby sme v posranom ježkovi videli spasiteľa, proste nemáme.“
Aj takýto bol netradičný úvod tradičného podujatia Luhačovice Vlada Čecha. Svatopluk Karásek bol prvýkrát na tomto stretnutí ľudí, „ktorých sa nikto nepýtal“, keď sa rozpadalo Česko-Slovensko. „Vždy som hovoril, že sa celý život cítim Čechoslovákom, takže to rozdelenie ma dosť zasiahlo a nevedel som si s tým poradiť. Ale po tých desiatich rokoch si myslím, že to na niečo dobré bolo, že sú tu dva štáty. A je dobré, že sú takéto podujatia, ktoré sa snažia, tak ako aj ja, o to, aby sme zostali vo vzťahu, ktorý je vďaka svojim hlbokým koreňom iný ako voči ostatným susedom.“
Váš vstup do politiky mnohých prekvapil. Dlho ste sa rozhodovali pre tento krok?
„V živote sa mi mnohokrát stalo, že prišla nečakaná ponuka, alebo došlo k situácii, keď sa bolo treba rýchlo rozhodnúť. Väčšinu ponúk mi je vnútorne nepríjemné odmietať, takže keď mám málo času na rozhodovanie, obvykle sa do toho pustím.“
Snáď ste sa nestali poslancom len preto, že neviete povedať nie?
„To iste nie. Zažil som v živote všeličo, a takáto ponuka skúsiť na záver svojich aktívnych rokov niečo nové, bola lákavá, aj keď som sa už pomaly chystal na odchod do penzie či presnejšie na voľnú nohu. A hoci to možno vyznie pateticky, povedal som si, že svoje skúsenosti ešte môžem dať do služby a zúročiť ich aj v tejto sfére.“
Už sa vám ten pocit naplnil?
„Rozhodne pri nedávnom hlasovaní, keď sa nám podarilo odvolať Radu pre rozhlasové a televízne vysielanie.“
Prečo bolo také dôležité odvolať radu?
„Je to prvá lastovička pri prevzdušňovaní tohto klbka mediálnej, ekonomickej a politickej previazanosti.“
A voľba prezidenta?
„Všetci okrem štyroch povedali, že budú voliť Sokola, a potom v tajnom hlasovaní ako Judáši zradili. Už predtým sme často nemohli dosiahnuť tých potrebných stojeden hlasov, tak sme už začínali byť mrzutí, že je tu koaličná vláda s parlamentnou väčšinou, no nedokáže nič rozhodnúť. Až pri odvolaní licenčnej rady sme pocítili radosť, že to môže fungovať a že môžeme proti zoskupeniu Občianskej demokratickej strany a komunistov víťaziť.“
Nemáte pocit, že ste do politiky vstúpili neskoro?
„Nie. A terajšia posledná voľba do senátu ukázala, že nezávislých poslancov je volených čoraz viac. Ich vplyv bude, so zreteľom na krízy vo väčšine politických strán, ešte rásť, táto tendencia je zjavná.“
Neodrádzali vás prípady viacerých umelcov, ktorí vstúpili do politiky, a potom z nej veľmi rýchlo zutekali?
„Nepovažujem sa za umelca, takže nie. Naopak, v politike mám zopár kolegov farárov, ktorí sú tam prospešní.“
Farári i speváci už v parlamente boli, ale táto vaša kombinácia ešte nie. Ako vás tam prijali?
„Asi rôzne, niektorí to vnímali dobre, iní, najmä z komunistického poslaneckého klubu, zrejme príliš nadšení nie sú.“
Myslíte, že vaše rétorické schopnosti a skúsenosti z kázní vám pomáhajú pri poslaneckých vystúpeniach, zvyšujú ich presvedčivosť?
„Ani nie. Tam sú mnohí matadori už desať i viac rokov, skvele ovládajú diskusný slang a vyznajú sa v zákonodarstve i vo všetkých tých parlamentných fintách. Okrem toho - ja som na úvod zvolil taktiku príliš nerečniť, snažím sa sústrediť na drobnú prácu vo výboroch a podvýboroch, kde sa to už všetko pripraví a rozhodne. Tie vystúpenia v pléne sú často len exhibíciou, ktorá už veľa zmeniť nemôže.“
Vaše pesničky už roky hrávate aj v kostoloch. Napadlo vám niekedy zobrať gitaru aj do parlamentu?
„Mávame tam také malé ranné pobožnosti, meditácie pre tých, ktorí majú záujem. Na nich občas kážem a práve zajtra, pred Veľkou nocou, sa prvýkrát chystám aj hrať a spievať.“
Budú vaše piesne znieť v parlamente častejšie?
„Skôr nie, až tak ma to tam neláka. Ale teraz s mojou kolegyňou Táňou Fischerovou, ktorá okrem toho, že je herečkou, aj krásne spieva, pripravujeme hudobný večierok.“
Akú účasť poslancov očakávate?
„Večierok bude určite len pre pozvaných, lebo v tom parlamente je naozaj dosť ľudí, ktorí nie sú našou krvnou skupinou. Možno by sa nudili, pískali alebo neviem, čo všetko by robili niektorí poslanci z radov komunistov či ODS.“
Nestratili ste vstupom do politiky časť svojej nezávislosti?
„Nemám ten pocit, určitú lojalitu som musel vyjadrovať vždy. Ja slobodu neberiem tak, že by si každý robil, čo chce, znamená pre mňa skôr akýsi vnútorný stav. Myslím, že som vždy žil slobodne a podľa toho, ako ja tej slobode rozumiem, žijem aj naďalej slobodne.“
Neprekáža vám potreba či nevyhnutnosť robiť viac kompromisov, než ste boli predtým zvyknutí?
„Mám len jeden hlas, ale aj ten môže byť dôležitý a prispieť k niečomu dobrému. Viem, že často sa dá ísť len cestou kompromisov a že to nemôže ísť jednoducho len tak, ako by som ja chcel. Pri tomto rozložení síl je to absolútne vylúčené. Tak ako v americkom senáte je jeden trebárs za Indiánov a tiež si nemôže myslieť, že zmení jeho chod.“
Za koho sedíte v parlamente vy?
„Mám dosť veľký mandát zhruba dvadsaťtisíc ľudí, som tam za veriacich, za underground a za spústu iných ľudí. A tak ako ten jeden Indián tam sedím a nemám ambíciu zmeniť chod parlamentu, ale som rád, že je tam aj jedno takéto miesto. Možno o desať rokov ich tam bude viac.“
Z čoho pramení tento váš optimizmus?
„Proste verím, že prirodzeným chodom vecí sa dobrí ľudia presadia.“
Hovorili ste o vašich ideových nepriateľoch v parlamente. Aký postoj ste k nim zaujali po vašom vstupe do snemovne?
„Hneď pri svojom prvom vystúpení som povedal, že komunistická strana neodvolala svoju minulosť, doteraz nedeklarovala svoj postoj k roku 1968, 1989, a teda že by aj napriek tomu, koľko hlasov dostala vo voľbách, nemali byť volení jej poslanci pomerným spôsobom do rôznych funkcií. Kým nepovedia, že ľutujú svoju minulosť, kým sa budú držať toho svojho manifestu, dovtedy by som ich nebral ako demokratickú stranu.“
A aké sú vaše vzájomné vzťahy mimo rokovacej sály?
„To nie je jednoduché. V spomínanom prejave som ešte povedal, že to nie je namierené osobne proti nim, ale proti ideológii ich strany. Je pravda, že keď ideme do zahraničia, veľmi sa nehrniem, aby som sedel vedľa nich, prekáža mi už, že vôbec reprezentujú túto krajinu, ale v parlamente, v miestnosti pre fajčiarov sa snažím s nimi komunikovať slušne, korektne.“
Politika vám zaberá podstatnú časť času. Do akej miery ste obmedzili svoje aktivity v kostole?
„Pôvodne som dúfal, že by som mohol byť súčasne poslancom aj duchovným, ale to jednoducho nejde. Vo svojom predošlom pôsobisku, v pražskom Kostole U Salvátora kážem ako hosť raz mesačne.“
Ako to prijali vaši veriaci?
„Som rád, že s porozumením. Pri východe z kostola mi podávajú ruku a vravia: Modlíme sa za vás. To je pre mňa veľká vzpruha, veď tam chodí päťsto ľudí. Pravda, nájde sa aj zopár naštvaných.“
Čím dávajú najavo svoju nespokojnosť?
„Napríklad obídu ten rad na podávanie ruky a idú iným vchodom. A niektorí mi svoj nesúhlas s mojím odchodom aj priamo povedali.“
Nechýba vám častejší kontakt so svojimi veriacimi?
„Som zvyknutý mať z času na čas iný ľud, raz som bol v zbore tam, potom inde. To patrí k môjmu životu, že istý čas žijem intenzívne s nejakou časťou ľudí a potom idem o dom ďalej a zasa v tom okolí sa snažím dať dohromady ľudí, s ktorými sa dá niečo spoluvytvárať. Okrem toho sa teraz s osadenstvom zo Salvátora stretávam pre zmenu v kostolných laviciach.“
Aké to je?
„Skvelé, s chuťou si užívam to, že chodím do kostola ako poslucháč. Predtým som neraz prišiel v sobotu v noci z koncertu, musel si pripraviť kázeň, po nej ma čakala ešte nejaká prednáška, svadba. Teraz mám voľné soboty, v nedeľu sa vyparádim a ideme s manželkou a dcérkou na kázeň. Som určite najvďačnejší poslucháč na svete.“
Svetom momentálne najviac hýbe iracký konflikt. Ako sa k nemu staviate vo vašich kázňach?
„Reagoval som naň minule, hoci si to pri písaní kázne vopred špeciálne neplánujem. Nie je to tak, že teraz tam dám Irak, buď to samo príde, alebo nie. Je o mne známe, že nie som pre vojnu. Keď ju vidím, trpím a trasiem sa hrôzou, ale nemožno zasa zostať ľahostajný k Hitlerovi, Stalinovi či Saddámovi. Preto rozhodnutie zasiahnuť sa mi zdá ako menšie zlo.“
Iný rešpektovaný kňaz Tomáš Halík je jasným odporcom vojny. Vnímali ste, že váš názor mohol mnohých prekvapiť?
„Vojna v Iraku polarizovala aj českú spoločnosť, všetky jej vrstvy. Oba názory majú svoje oprávnenie a myslím, že tento dialóg by mal pokračovať aj po skončení vojny. Cieľ je totiž spoločný - zastaviť šialencov, ktorí môžu ohroziť svet zbraňami hromadného ničenia. To je doslova dejinná úloha.“
Považujete jej splnenie za reálne?
„Myslím, že sa k tomuto cieľu blížime. Nemožno nechať narásť diktátorské režimy do atómových veľmocí, keď už s nimi nebude môcť nikto nič robiť. Zasiahnuť treba, pokiaľ možno čo najviac celosvetovo, nemá to byť len vec Spojených štátov. Je nutné spojiť sily a povedať, že takto to už v 21. storočí nejde. Preto som, aj keď s hrôzou a bázňou, za vojenský zásah. Presnejšie za odzbrojenie.“
Dajú sa porovnať výsledky vašej farárskej a poslaneckej práce?
„Ako kňaz väčšinou tie výsledky nevidím, možno len občas alebo s veľmi veľkým časovým odstupom. A v parlamente som len krátko, no verím, že nájdem účinné mechanizmy a cesty, ako dobrým veciam pomôcť.“
Pred pár rokmi ste sa vyjadrili, že sa aj napriek problémom, ktoré sa po revolúcii vyskytujú, považujete za najšťastnejšieho Čecha. Hoci už len kvôli faktu, že sa ráno zobudíte a uvedomíte si, že nikto z kamarátov nie je vo väzení pre svoje politické názory. Platí to stále?
„Samozrejme. Nikdy som si nemyslel, že po páde boľševika zmiznú všetky problémy, ale sú menšieho rázu ako ten teror zneužitej moci, ktorý nás sužoval v kultúre, cirkvi, v osobnom živote. A to je pre mňa najdôležitejšie. Boj s podvodníkmi patrí do každej doby a do každého režimu, zápas o lepší svet patrí k životu. O tom je aj pieseň Ty jsi řekl ďáblovi ne, kde spievam o diablovi, ktorý mení svoju podobu a s ktorým sa budeme musieť biť až do konca našich čias.“
Pribudli vo vašom repertoári nové pesničky inšpirované politikou?
„Zatiaľ nie, ale je zaujímavé, že mnohé piesne spred štvrťstoročia majú aj dnes svoju platnosť, hoci v novom svetle. Ale možno príde rad aj na súčasnú situáciu.“
V poslednom čase podstatne menej koncertujete, súvisí to s vaším pôsobením v parlamente?
„Hranie so skupinou Pozdravpámbu sme podstatne zredukovali, no nie kvôli môjmu novému povolaniu, ale zo zdravotných dôvodov. Kedysi sme hrávali aj štyrikrát do týždňa na rôznych miestach, už to bolo neúnosné.“
Menej hrávate, menej kážete, ale zasa musíte zvládnuť stohy parlamentných spisov. Vyhovuje vám to?
„Je pravda, že stále musím študovať množstvo zákonov a iných dokumentov, ale je to menej náročné než tvorivá autorská práca. Vždy ma vo sne desili prázdne stránky pred napísaním kázne. Snažil som sa vždy k nej pristupovať tak, aby bola originálna ako báseň, aby tá kázeň mala literárnu úroveň. Niekedy som si povedal, že prídem do kostola a poviem: Nie som stroj, aby som stále chrlil myšlienky, povedzte si, že máte blbého farára, ktorý nič nevymyslel, zaspievame si pesničku a pôjdeme domov. V jednej slabej chvíli som veriacim povedal, že sa to raz možno fakt stane, aby sa na to pripravili.“
Ako zareagovali?
„Akoby to trochu postrádali, dokonca sa niekedy ozvali: tak kedy to bude?“
