FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Ivan Kadlečík neprestal písať napriek tomu, že ho prepadáva pocit márnosti a k dvom knihám (Vlastný hororskop a Hlavolamy) pribudla tretia – Malé prelúdiá. Opäť sa opiera o piliere rodu a vždy prítomného Martina Luthera a teraz najmä J. S. Bacha. A matériou, ktorú (svojrázny slovenský dekonštruktivista) ohmatáva, rozkladá i skladá, je jeho milovaný jazyk, živá pulzujúca reč.
Striedanie prózy s veršami
Oproti minulým písačkám sú tieto o voľačo smutnejšie. Vyskytne sa v nich už aj rozjímanie o starobe. Ba možno povedať, že takmer všetky tie prelúdiá nadobúdajú meditatívny i kontemplatívny charakter a možno ich počúvať či čítať za zvukov Bachovej hudby, ktorá prebúdza v Kadlečíkovi básnika a to ani nie práve v básňach, ale ešte viac v prozaickom texte.
