Keď som bol dieťa, zúčastňoval som sa mariánskych pútí do Levoče. Hodiny a hodiny sme kráčali cestou-necestou, spievali nábožné piesne a poškuľovali po dievčatách. Po kom poškuľovali ponad spevníky tetky v procesii, si neviem predstaviť. Možno rovno po Pánu Bohu. Popri ceste nás zdravili okoloidúci, podávali nám vodu, ovocie, kto čo mal napečené. Na očiach som im videl, že nám závidia. My sme boli „in“, oni boli „out“. Ten pocit nás napružoval ďaleko viac, než čokoľvek iné, čo nám tí dobrí ľudia mohli dať.
Niekedy nezaškodí oddať sa plebejskej radosti zo spolupatričnosti. Ale tento fenomén sa vytratí do neznáma, ak sa nenaučíme takto uvažovať aj v iných súvislostiach. Naši. Hm. Kto sú naši naši? Štrnásťročný mladý muž presne vie, kto sú to naši, napriek tomu, že sa volajú Stümpel, Nagy, Bondra, Pálffy, Országh, Švehla. Podľa romantickej normy sú to cudzáci. Skús vyskloňovať, uvidíš. Ale akože?! Nemáme ich o nič menej radi ako Višňovského, Kapuša, Demitru. Ako príjemne sa títo chlapci skloňujú!
Je ľahké identifikovať sa s úspechom. Ale ten úspech by ostal iba tabuľkovým víťazstvom, keby nereprezentoval aj čosi „spoza mantinelov“, čo musí mať v sebe emočný potenciál. Nemožno reprezentovať akváriové rybičky. Rybičky sú z nášho pohľadu nemé, nevedia skandovať. Ale ak je koho reprezentovať, sily reprezentantov sa násobia.
Veľkosť víťazstva sa meria silou súpera. Porazený má právo na slzy, hnev, trochu zatrpknutosti. Víťaz má samé povinnosti. Predovšetkým smerom do budúcna, lebo prídu aj prehry a tu sa už nezvládnuté emócie právom neodpúšťajú. Veľkorysosť, gentlemanstvo, ba aj celkom obyčajná slušnosť majú svoje bezpečne rozpoznateľné črty. Vedieť ich nosiť sa treba učiť rovnako ako čokoľvek iné.
Keď sme hostili Angličanov, prihodili sa veci, ktoré futbal zatienili svojou - neprimeranosťou. Svet sa zrazu rozdelil na my a oni, a čím viac sme sa snažili zamiesť to pod koberec, tým viac sa to psie hovienko vzpieralo, až zamorilo celý dom. Na futbal si v tej trme-vrme nikto ani nespomenul, darmo reprezentácia konečne raz predviedla slušnú hru. Naozaj sa musíme naučiť prehrávať, aby sme si vedeli výhry vážiť. Naozaj musíme vyhrávať, aby následné prehry tak neboleli.
Silvester Lavrík (1964) dramatik a režisér. Žije v Bratislave a v Bánovciach nad Bebravou. Dvojnásobný držiteľ Ceny Alfréda Radoka. Ako režisér spolupracuje s divadlami v Prahe a v Bratislave. Vydal zbierku poviedok Allegro barbaro.