Správa o uplatňovaní zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorú predložil minister Milan Ftáčik, vyvolala oprávnené negatívne reakcie verejnosti. Niet sporu o tom, že niektoré zásahy do zákona sú nevyhnutné, najmä čo sa týka jeho zosúladenia s inými právnymi normami. Legislatívny proces má u nás ešte stále veľké medzery a pri tvorbe zákonov sa neraz stane, že ich dobrý zámer je niekedy v rozpore s dobrým zámerom iného zákona. To sa však nemôže stať zámienkou na to, aby boli zo zákona vypustené ustanovenia, ktoré umožňujú občanom pozerať sa štátnym orgánom a funkcionárom na prsty. Pri odstraňovaní chýb nesmú byť napáchané ešte väčšie, na čo však Ftáčnikom predložená správa nabáda. Asi aj preto vláda predĺžila termín na vypracovanie novely infozákona do marca budúceho roku.
Úradnícke ponosy, že informácie, ktoré museli poskytnúť študentom, sa objavili v diplomových či dizertačných prácach alebo že o informácie majú záujem aj podnikateľské subjekty, ktoré ich využívajú na komerčné účely, sú priam arogantné. Každý občan a obchodná spoločnosť majú predsa právo byť nielen informovaní o všetkom, čo nie je tajné, ale aj tieto poznatky využívať vo svoj prospech. Výhrady voči takejto prirodzenej samozrejmosti majú pravdepodobne korene v sovietskom prístupe našich byrokratov ku vzťahu štátu a občana. Aj pokus o zavedenie zákazu zverejňovania príjmov najvyšších štátnych funkcionárov a šéfov štátnych podnikov možno zaradiť do rovnakej kategórie. Prezident, predseda NR SR, premiér a ďalší predsa nie sú súkromnými podnikateľmi a zjednodušene sa dá povedať, že ich zamestnávateľom je každý občan, ktorý platí dane.
