Tohtoročná jar ma zastihla najprv u našich južných susedov a potom u severných. Kým som sa stihol vrátiť domov, počasie pripomínalo skôr február než koniec mája. Včera klesla v Bratislave teplota na historicky najnižší stupeň za uplynulých päťdesiat rokov. Keď do okien šikmo búši dážď, vietor trieska dvermi v byte a temná obloha núti človeka svietiť lampou na klávesy počítača aj cez deň, ťažko sa píše o téme jari.
V takejto pochmúrnej klíme sa rád utiekam do svojej najmilšej fantázie o tomto meste. Predstavujem si, že v akejsi paralelnej súčasnosti naďalej jestvuje Wilsonov alebo Wilsonstadt, v skutočnosti najkratšie pomenovanie pre túto metropolu v dejinách. V druhej polovici roku 1918 tunajších osemdesiattisíc obyvateľov netúžilo stať sa súčasťou Československa. Nemecká a židovská buržoázia sa usilovali o pripojenie k Rakúsku, chudobnejší občania z maďarskej a slovenskej menšiny si priali ponechanie v Uhorsku. Predstavitelia nakoniec vyhlásili vznik nezávislého mesta a jeho názov odvodili od zástancu a propagátora tejto myšlienky, amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Netradičné stredoeurópske centrum, zmes národov a kultúr, si čoskoro vytvorilo všetky náležité oficiálne symboly od mapy až po poštové známky.
Vtedajšia politická a ekonomická situácia nebola vyhrotená o nič menej ako dnes. V záverečnej fáze svetovej vojny – ešte nik netušil, že raz bude potrebovať označenie prvá – boli v Prešporku štrajky bežným javom. Vtedy však ešte zastavovanie vlakovej dopravy a blokovanie štátnych hraníc nepredstavovalo pre odborových predákov takú ľahkú a cenovo výhodnú medializáciu a pre ich spolupracovníkov výhodný kšeft.
Odpor voči začleneniu do Československa pociťovala vo vzácnej jednote väčšina ľavičiarov aj pravičiarov. Predpokladám, že ich desila hroziaca izolácia od tradične najbližších susedných krajín, ako aj zhoršenie životnej úrovne po vzniku jednotného štátneho útvaru so zaostalým vidiekom.
Aj dnes môžeme rojčiť o tom, ako by vyzerali voľby a referendum, keby hlasovala iba Bratislava, no zároveň je zrejmé, že toto mesto nie je celé Slovensko, rovnako ako Viedeň nie je Rakúsko a New York nezastupuje kompletnú Ameriku.
Konflikt vo Wilsonove vyvrcholil 1. januára 1919. Mesto obsadila Československá armáda a po krátkom boji, ktorý sa odohrával predovšetkým na petržalskej strane Dunaja, ho dobyla. Nastal rýchly a skutočný koniec jedinečnej dejinnej epizódy.
Ak si bleskové ukončenie svojráznej kapitoly príbehu tohto mesta neželám, nezostáva mi nič iné, len rozvíjať v obrazotvornosti pomyselné pokračovanie.
