Ako v zlom filme
Učitelia sú staromódne pohodlní, netušia, akými aktualitami sa plnia sny a túžby ich zverencov, historické udalosti im zdedený hodnotový systém trikrát komplet prehádzali, spoza ich príhovorov k žiakom cítiť, že si osobujú monopol na pravdu, spisovný jazyk neovládajú, nie sú schopní hovoriť ani štandardnou slovenčinou, nečítajú, po získaní diplomu sa ďalej nevzdelávajú ani vo svojom odbore. Viem, nie všetci. Ale tí, ktorí tvoria atmosféru ubiedeného školstva smerom dovnútra i navonok, určite. Títo učitelia nemôžu mať žiadnu prirodzenú autoritu. Preto veľa a často kričia, čo veci, rovnako ako v zlom filme, len zhoršuje. Štrajk je organizovaný krik. Štrajk učiteľov za mzdové požiadavky je navyše demonštrácia ich naivity a nezrelého uvažovania. V tom lepšom prípade. V tom horšom je to kolaborácia s prospechárskou odborárskou kamarilou. Sú problémy, ktoré sa krikom jednoducho vyriešiť nedajú.
Prečo som taký príkry? Lebo. Lebo vás poznám, milí učitelia. Dvadsať rokov som vás vídaval za katedrou. Z prvej lavice, to som mal za trest. Prečo som taký protivný? Lebo vás poznám, milí kolegovia. Desať rokov som bol jedným z vás. To sme my, apoštoli lojality s establishmentom. Nech je establishmentom ktokoľvek. Česť výnimkám! Ale výnimka nikdy nepôjde štrajkovať za zvýšenie mzdy. Výnimka sa neuspokojí so pseudoriešením podružného problému. Výnimka si vie urobiť názor, rozhodnutie, a vie za ne niesť zodpovednosť. Výnimka sa nenechá zastupovať zbabelcami dolepenými od prvomájových lízaniek. Výnimka v stáde jednoducho nemá čo hľadať. Ostať výnimkou je jediná budúcnosť výnimky.
Naozajstnou tragédiou nášho školstva je fakt, že zvonka, teda od spoločnosti, nevzniká na obrodu nášho vzdelávacieho systému dostatočný tlak. Vlastne žiadny skutočný tlak. Džavotanie politikov veci len zahmlieva. Prípitky odznejú a zasa sa všetci ponáhľajú za svojimi „naozajstnými“ starosťami, tíško sa hanbiac za dojatie, ktoré pocítili, keď včera stretli svoju staručkú pani učiteľku.
Šušťanie sukní a oblekov
Učitelia si nevážia svoju prácu. Samozrejme, inakšie by ju za tie peniaze nerobili. Žiaci si nevážia učiteľov. Samozrejme, veď vidia, ako ich samotné učenie obťažuje. Spoločnosť si školu nemá prečo vážiť. Samozrejme, len vzdychajú a žobrú o peniaze. Kto by strkal peniaze do takého podniku? Prečo je to tak? Lebo.
Šušťanie úradníckych sukní a čerň oblekov tajomníkov, poradcov a sekčných šéfov na ministerstve školstva konzervuje súčasný stav školstva spoľahlivejšie ako všetci balzamovači mŕtvol starého Egypta dohromady. Tu by bol štrajk napríklad veľmi na mieste. Prečo sa učitelia nechávajú baláchať o prepotrebnosti takého obrovského úradníckeho aparátu? Ujovia odborári, prečo s týmto niečo nerobíte? Prečo sa teraz tichučko smejete do hrsti?! Prečo to tak je? Lebo, ako sa hovorí v našej triede.
Lebo tak to vyzerá, že štát je lotor. Nevytvára prostredie na rast vzdelanosti. Štát v oblasti školstva reprezentujú pokrytci, ktorí nemajú toľko osobnej statočnosti, aby sa zasadili o riešenie príčin naozajstných problémov. Ale štát – to sme aj v tomto prípade bytostne my. Aj ja. Prostredníctvom svojich volených zástupcov. Už veľakrát sme naleteli na predvolebné sľuby. Ale ani raz sme nežiadali ich plnenie. Spočítané, podčiarknuté – lotor sme my. Som lotor, sme lotor, podľa vzoru dub. Z gramatického hľadiska podľa vzoru chlap, ale vo svojej petrifikovanej podstate podľa vzoru dub. Zaťatý, tvrdohlavý, zamilovaný do svojho historického omylu. Zadubený kolektívny lotor, my občania tohto štátu. Klameme si do očí.
