Je vždy ťažké vysvetľovať niekomu vieru. Ako sa dá vysvetliť, že v strede vesmíru existuje logika a láska, keď sa svet tak vychýlil z rovnováhy? Ako sa dá opísať rozpor medzi poéziou vo Svätom písme a tým, čo je vlastne pravda? Dostala nás na kríž naša slobodná vôľa? A čo urobíme so všetkými tými čudnými kreatúrami, vrahmi, cudzoložníkmi alebo žoldniermi, čo vystupujú v hite menom Biblia a tvária sa, že počuli hlas Boží? O vieru treba mať záujem. Ale má záujem Boh?
Fanúšik kráľa Dávida
Vysvetliť vieru je nemožné. Fantázia je žiarivejšia než to, čo je viditeľné, inštinkt silnejší než intelekt. Keď skladáte pieseň, zahráte akord vo viere, že ten nasledujúci začujete v hlave.
Jeden zo žalmistov bol hudobník, hráč na harfu. Jeho schopnosti boli veľmi žiadané v paláci, lebo jeho hra bola liekom, ktorý zaberal proti démonom náladového kráľa Saula.
Hudba ako liek, to mi pripadá ako veľmi podnetná predstava aj dnes, aj keď nie celkom vysvetľuje, prečo Marylin spievala Kennedymu alebo prečo by sa Spice Girls mali venovať princovi Charlesovi.
Keď som mal dvanásť, bol som fanúšikom kráľa Dávida, poznal som ho tak dôverne, ako človek v tom veku môže poznať popovú hviezdu. Riadky žalmov boli rovnako poetické ako zbožné a Dávid bol pre mňa veľkou hviezdou. Impozantnou osobnosťou. Lebo kým sa mohol stať kráľom Izraela, ako mu prorokovali, musel zniesť veľa bitky. Musel ujsť do exilu, skončil v nejakej jaskyni v zastrčenom pohraničnom mestečku. Boh ho najprv odvrhol, zrútilo sa jeho ego – s tým sa musel vyrovnať. Na tomto mieste ma ten doják zvlášť zaujal, pretože údajne práve vtedy Dávid zložil svoj prvý žalm – blues. Aspoň na mňa väčšina žalmov pôsobí ako blues. Človek sa ľutuje a nadáva Bohu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Ďaleko si od spásy mojej a od slov môjho náreku.“ (Žalm 22, 2)
Nie viera, ale Boh
Ozvenu tohto svätého náreku počujem zakaždým, keď nesvätý bluesman Robert Johnson kvíli: „There‘s a hellhound on my trail“ alebo keď Van Morrison spieva „Sometimes I feel like a motherless child“. Texas Alexander napodobnil žalmy vo svojej piesni Justice Blues: „I cried Lord my father Lord Kingdom come. Send me back my woman, then thy will be done.“ Svojím zvláštnym, občas rúhavým spôsobom blues vždy odtláča hudbu na vedľajšiu koľaj – ale tým rozporom vzdáva česť svojmu dokonalému bratancovi, gospelu.
Moje obľúbené žalmy sú o opustenosti a vyhnanstve. Žalmy sú zrejme ranou formou gospelovej hudby. Ale svoj zvláštny vzťah k Bohu mi žalmista ukázal hlavne v momentoch veľkého zúfalstva. Keď je poctivý, keď zúri: „Dokedy až, Pane? Večne sa chceš skrývať?…“ (Žalm 89, 47) alebo „Všímaj si hlasu volania môjho, kráľ môj a Boh môj, lebo k Tebe sa modlím.“ (Žalm 5, 3).
