Streda, 19. september, 2018
PÍŠE PAVOL HARDOŠ

Žalujem... Moja manželka pribudla do štatistík

Pôjdem 5. marca voliť. Čo iné mi ostáva. Vyplakať sa nad urnou.

(Zdroj: TASR )

Autor je politológ

Našu vtedy devätnásťdňovú dcéru nezobudil manželkin chrčivý výkrik, nezobudili ju ani moje hysterické telefonáty na pohotovosť, ani príchod záchranárov a pokusy o oživovanie. V predbežnej pitevnej správe stálo rozvrat vnútorného prostredia spôsobený diabetom.

Na diabetes sa neumiera, nie keď máte 29 rokov a ste fit, bez alergií, srdcových porúch alebo akýchkoľvek iných komplikácii.

Ak teda za komplikáciu nerátame trojtýždňové dieťa.

Tou skutočnou komplikáciou bolo skôr slovenské zdravotníctvo.

Záchranka po 25 minútach

Nie, neviním z jej smrti záchranku, ktorá prišla až dvadsaťpäť minút po prvom telefonáte a oživovala ju viac ako hodinu. Neviním obvodného lekára, ktorý ju deň predtým vyšetril a poslal domov s tým, že má viac soliť a piť.

No ad for you

Neviním jej diabetologičku, s ktorou konzultovala telefonicky svoje výkyvy cukru a ktorá ju neposlala do nemocnice na vyšetrenia.

Neviním ani výhradného distribútora jej čínskej diapumpy, ktorý len málokedy posielal kanily, baterky a iné náhradné dielce v správnom počte a pomere, a manželke tak na pokoji nepridával.

Neviním nemocnicu, v ktorej v  čase zopár mrazivých dní tejto zimy vypadol roky zlyhávajúci kotol, a tak prepúšťali z nemocnice každého, kto vládal chodiť.

Neviním pôrodnícke oddelenie, z ktorého ju štyri dni po cisárskom reze poslali domov, ale pre istotu jej dali podpísať reverz.

Neviním lekárov v nemocnici, ktorým sa zdali jej výsledky cukru málo kompenzované, ale nič s tým nikto počas jej uzimeného pobytu na oddelení nerobil.

Neviním pôrodníkov, že ju predtým štyri dni trápili pokusmi o umelé vyvolanie pôrodu, aby ju nakoniec takmer už nedýchajúcu rýchlo brali na cisársky rez.

No ad for you

Čo má premiér s kotlom?

Neviním nikoho konkrétneho, hoci by som aj chcel. Viním systém, ktorý umožnil sled týchto zlyhaní. Viním absenciu popôrodnej starostlivosti o matky.

Lebo „bolesť chrbta je normálna“. Lebo „dýchavičnosť je normálna“. Lebo „bolesť brucha je normálna“. Lebo „záchvaty úzkosti sú normálne“. Lebo „malátnosť a vyčerpanie sú normálne“. Je celkom možné, že keby fungovalo aspoň niečo, Zuza tu ešte mohla byť s nami. 

Keď sa ten človek v premiérskom kresle spýtal, že čo on má s nejakým pokazeným kotlom, skoro ma roztrhlo od jedu. Ale to ešte Zuza žila. Dnes pri spomienke na to cítim len paralyzujúci smútok a nevoľnosť.

Moja manželka pribudla do štatistík. Dlho nám to tu hnilo. Nemohlo to ostať pri padajúcej omietke a chýbajúcom WC papieri. Zuza bola z tých úžasných ľudí, ktorí by sa uchytili kdekoľvek. Kdekoľvek inde by zrejme aj prežila.

No ad for you

Chcela však pomôcť meniť Slovensko k lepšiemu. Dôrazom na vzdelanie, osobnú zodpovednosť, schopnosť analyticky myslieť.

Najväčšie kauzy v zdravotníctve

Podotkla by asi, že systém nenesie zodpovednosť, nemá zmysel viniť systém, systém je náš konštrukt, systém tvoríme všetci svojím každodenným konaním. A tiež raz za štyri roky. 

O podobe a rámcovaní nášho konania rozhodujeme aj vo voľbách.

Dnes rozumiem voleniu deštruktívnych krikľúňov, ako sú Matovič alebo Kollár. Tiež mám teraz chuť ničiť a kopať. Je však smiešne očakávať, že to niečomu pomôže. Zmätené kopanie len pomáha hnilobe.

Ak však v týchto voľbách budete voliť Smer, ktorý nesie zodpovednosť za zahnívanie systému posledných osem z desiatich rokov, ktorého najväčšie kauzy sa spájajú práve so zdravotníctvom, tak vám nemám viac čo slušné povedať.

Neexistuje výhovorka, aj neinformovanosť je už v dnešnej situácii svojvoľná. A morálne odsúdeniahodná. Pôjdem 5. marca voliť. Čo iné mi ostáva. Vyplakať sa nad urnou. Vyžalovať sa.

A Hanke v kočíku porozprávam o jej odvážnej, húževnatej mame, ktorá chcela meniť Slovensko k lepšiemu.

No ad for you