Streda, 21. november, 2018
SME 25 ROKOV

Obrazy starého sveta

Svetlana Kolesárová denník SME spoluzakladala.

Svetlana Kolesárová (Zdroj: SME)

Keď s kamarátmi spomíname na školské časy, každý z nás si vybavuje iné momenty a aj z tých rovnakých si každý zachoval iné podrobnosti, inú atmosféru. Akoby sme žili síce v rovnakých reáliách, ale každý iný príbeh.

Svoj 25-ročný príbeh s denníkom SME už takmer nemám s kým konfrontovať, v redakcii som zostala ako posledná zo zakladajúcich novinárov. Keď si chcem osviežiť fakty, pomôže mi jedine spolupútnik Alexej Fulmek. Mne sa v hlave ukladajú skôr obrazy.

Prvé dni

Prvý obraz z môjho príbehu SME sa odohráva na chodbe sídla Smeny na Dostojevského rade v prvých dňoch roka 1993. Ešte cítim to zovretie žalúdka, keď my, redaktori, stojíme v kruhu a Mečiarov pobočník Vladimír Bajan zo svojho hnedého koženkového kufríka vyberá akési papiere a s takmer priateľským úsmevom nám oznamuje, že pre zlé hospodárske výsledky sa rozhodli odvolať šéfredaktora Karola Ježíka a na jeho miesto vybrali jednu z nás, Gabu Belanovú.

Prečítajte si tiež: Stále som papierový a hnevám editorov

Smena vtedy bola jedným z najúspešnejších denníkov a jej hospodárske výsledky boli, naopak, veľmi dobré. Len sme nepísali po vôli vládnuceho HZDS. (Akým zadosťučinením neskôr bolo, keď po pár rokoch krachujúce pozostatky Smeny za symbolickú korunu prešli pod SME!)

Najťažšie, ale aj najkrajšie boli začiatky. Živý obraz sa mi viaže k výrobe prvého čísla denníka po neuveriteľne krátkych, hektických dvoch týždňoch. Každému, kto pracuje na počítači, sa už iste niekedy stalo, že sa mu stratil dopísaný súbor.

My sme však mali úplne nesúrodé počítače, ktoré novej redakcii venovali priaznivci, drobní podnikatelia, a pri prenose od píšucich redaktorov ku grafikovi zmizli všetky texty. Napriek neskutočnému stresu i slzám bezmocnosti si však spomínam skôr na príjemné okamihy toho dňa.

Na mladíka, ktorý síce nikdy v živote v novinách nepracoval, ale veľmi nám chcel pomôcť, a tak aspoň prenášal diskety, obsluhoval tlačiareň a varil čaj, či na mamu Karola Ježíka s obrovskou kopou vlastnoručne urobených lokší, aby sme nepomreli od hladu.

Protichodné reakcie

Otvorená a často deklarovaná nenávisť mečiarovcov, ktorí začiatkom deväťdesiatych rokov ovládali celý štát, pripútala ku SME pevný okruh ľudí túžiacich po demokratickom vývoji Slovenska a slobode slova. Nikdy potom som už nezažila také protichodné reakcie.

Prečítajte si tiež: Zo zákulisia redakcie: Lebo SME, aj so Slavom

Na Mečiarove mítingy redaktori SME potrebovali poriadnu odvahu, babky-demokratky z fanatického davu dokázali vášnivo hodiť kameňom. Štátne inštitúcie nám odmietali odpovedať na akékoľvek otázky, na druhej strane priaznivci nám všemožne vyjadrovali podporu.

Jeden pán pred Veľkou nocou doniesol plný kôš krásnych vlastnoručne upletených korbáčov s vpleteným logom SME, ďalší prinášali chutné plody svojich záhrad.

Najviac pozitívnych obrazov, no aj ten najsmutnejší, sa mi spája s pôsobením redakcie na Mýtnej ulici, kam sme sa po krátkom čase z ekonomických dôvodov presťahovali z Presscentra.

Ako rodina

Starý vinohradnícky domček by síce na sídlo redakcie nikto netypoval a v začiatkoch sme sa všetci tiesnili v malej garáži vo dvore, vďaka šikovným architektom však toto miesto nadobudlo nezvyčajné čaro.

A najmä vďaka Karolovi Ježíkovi sa stalo miestom, kde pri raňajkách s redaktormi a komentátormi diskutovali Čarnogurský s Weissom, Dzurinda s Bugárom či Miklošom, politikmi z rôznych strán politického spektra, ekonómami, historikmi či inými odborníkmi. Inokedy sa dvorček zaplnil čitateľmi SME.

Drevené hrady v podkroví, našom prvom netypickom open space, boli plné ich pozdravov. Karol Ježík na voľné miesto motivačne kriedou písal postupne rastúci náklad denníka. Spomínam si na vrcholné číslo 120 000.

V tých časoch sme žili ako rodina. Chodili sme spolu na dovolenky. Stretávali sa aj naše deti, spolu chodili na lyžovačky či letné tábory, v sobotu, jediný trochu voľný deň, sme spoločne vyrazili na Zochovu chatu či upravovali prostredie domčeka.

V mysli mám obraz jednej takej sobotnej brigády, keď okolo mňa sedia moje deti a v károvanej košeli a menšestrákoch s trakmi nás príde pozdraviť hlavný akcionár Peter Vajda. Dcérka sa spýtala: „To je váš šofér?“

Obdobie hľadania

Režisér Petr Zelenka povedal, že deväťdesiate roky boli obdobím, keď ľudia mali zápal pre vec, o niečo im išlo. Určite to platí aj o denníku SME.

Bolo to aj obdobie hľadania, možno idealizmu a čarovnej naivnosti, ale keď vo voľbách v roku 1998 zvíťazila demokratická koalícia, Mečiar odišiel za medveďmi a Slovensko začal svet brať ako partnera, cítili sme to aj ako svoje víťazstvo. No krátko na to nás v domčeku zasiahla i najsmutnejšia udalosť, tragická smrť šéfredaktora Karola Ježíka.

Hoci v internetových diskusiách odvtedy zúriví kritici radi mudrujú, ako by sa za to či ono Karol v hrobe obracal, som presvedčená, že by bol skôr prekvapený, ako po takých, už niekoľkých generačných výmenách dokáže redakcia držať stále rovnako kritický a nezávislý duch.

Pokojný platan

A ešte jeden malý obrázok z dvora domčeka na Mýtnej, kde dnes funguje stacionár pre ľudí bez domova. Keď sme v prvých dňoch rekonštrukcie z okna garáže zazreli chlapov s motorovými pílami, ako sa púšťajú do likvidácie skupinky stromov, zdesene sme volali architektov. Vysvetlili nám, že je to len náletová zeleň a na jej mieste bude rásť jeden poriadny platan.

Dvadsaťpäť rokov im dalo za pravdu. Dvorčeku uprostred rozmáhajúcej sa okolitej výstavby širšieho centra Bratislavy, kde pribúdajú len poschodia nad i pod zemou, dominuje nádherný pokojný platan.