Štvrtok, 15. november, 2018
AUTORSKÁ STRANA BEATY BALOGOVEJ

Ak médium nestrpí klamstvá či bludy, nie je to cenzúra

Propagandistická mašinéria ráta s tým, že bude aj zvnútra kritizovaná.

(Zdroj: FOTOLIA)

Dnes kadekto vášnivo diskutuje o cenzúre. Politici s ambíciou verejný diškurz ohýbať podľa potreby strany, nacizmom ošľahaní diskutéri, ktorých editor kritického média vymaže a aj konšpirátor, ktorý chce šíriť svoje bludy na stránkach SME.

Politikmi vyšľachtený riaditeľ verejnoprávnej televízie, ktorý cenzúru vo svojej inštitúcii nevidí. Novinári a čitatelia rôzne slobodných médií.

Lenže cenzúra je dnes úplne iné zviera než v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Cenzor s pečiatkou viac-menej neexistuje.

Nahradil ho systém, ktorý zo seba vypudí všetko, čo nie je zlučiteľné s jeho nastavením: napríklad s lojalitou k štátu alebo vydavateľovi, s oslavou nacionalistického konceptu národa alebo s oficiálnou propagandistickou líniou vládnucej skupiny.

Tento článok obsahuje špecifický objekt, ktorý sa zobrazuje len na SME.sk (webová verzia). Zobraziť plnú verziu článku.

Simulovaná kritika zvnútra

Tento systém dokonca nesie v sebe kódy kritiky a ráta s tým, že bude kritizovaný aj zvnútra.

Lenže tej kritike určuje akceptovateľné medze, aby nenahlodávala samotnú podstatu autokratického štátu, politikmi vyrobenú identitu pre národ alebo politické záujmy vlastníka niektorých médií.

Preto „prevádzkovatelia“ týchto systémov sebavedome oponujú tvrdeniam, že nie sú slobodní: veď sa pozrite, my sme kritizovaní našimi vlastnými ľuďmi a kritikom sa nič nestane. Lenže „kritik“, ktorého ofukujú a ukazujú verejnosti ako vypchatú trofej svojho mediálneho ťaženia, nikdy neútočí na samotnú toxickú podstatu systému, ale na drobné neduhy jeho fungovania.

Sťažuje sa na gramatické chyby v materiáli, ktorý vznikol na objednávku sponzora systému. Povie, že redaktor sa nevzdelane vyjadruje alebo mu prekáža, že je neúctivý.

Prizná, že by jeho médium malo stáť bližšie k čitateľovi, veď kritika priepasti, ktorá delí novinárske svety od reality slovenskej dediny, vždy sedí a je vždy každým vítaná. A bude sympatická aj pre tých, čo v niektorých médiách nenachádzajú ozvenu svojho hlasu.

Služba verejnosti? Nie, štátu

V účelovo ohnutom mediálnom systéme si novinár postupne zmierňuje v sebe etické protirečenia a alibisticky si hovorí, že koná pre dobro štátu, ktoré je v tomto prípade stelesnené vo vláde alebo otcovi národa.

Prijme premisu, že podporuje stabilitu a tá potrebuje silnú ruku. Žiadne liberálne úlety. A účel svätí prostriedky. Aj mediálne.

Nehľadí na novinárstvo ako na službu verejnosti, ale ako na službu pre štát. A predstiera, že sú to identické poslania. Spoluvytvára štátnu doktrínu: ak štát potrebuje imaginárneho nepriateľa, tak skrotený novinár ho ochotne spoluvytvára. V najmenších detailoch.

Tu vstupujú do systému hodnoty a princípy, na ktorých sa zhodla skupina ľudí oveľa väčšia než napríklad jedna nacionalistická vláda. A uznáva tie princípy ako mantinely spoločenského diškurzu.

Svojich čitateľov neinformuje. Nie sú pre neho partnermi v hľadaní pravdy. Lebo to nie je jeho prvotná úloha. Ani druhotná.

Má ambíciu vychovávať. Táto mašinéria nepotrebuje len hovorcu alebo kanál. Potrebuje spolutvorcov, ktorí fungujú bez cenzorov.

Lebo majú seba samých pod kontrolou na báze akejsi zvláštnej dobrovoľnosti a spolupáchateľstva.

Mantinely hľadania pravdy

Zrazu je menej neistoty pre novinára v „hľadaní pravdy“, lebo mantinely tohto hľadania sú dané nepísanou doktrínou, ktorú omieľajú na obrazovkách, stranách a stránkach podmanených, skrotených, štátnych, alternatívnych a spriatelených médií.

Nie je ťažké zistiť, čo je prijateľné a čo už nie je pre Viktora Orbána, Roberta Fica, Andreja Babiša, Petra Pellegriniho či Andreja Danka.

Podobne vytvárajú systém kontroly aj vlastníci, ktorí kupovali médiá ako povestné atómové kufríky. Novinári sú slobodní a môžu písať o všetkom, ak z času na čas zaútočia alebo vylejú špinu na otravného oponenta.

Stačí, ak občas vyleštia správu o otvorení nových prevádzok a zacitujú správny zdroj. Pokiaľ nebudú škodiť krvnému obehu finančnej skupiny a budú sa krotiť v kritickosti, nemusí im správca systému diktovať na dennej báze, čo sa smie a čo už nie.

Aj simulácia nezávislosti má svoje pravidlá. V rámci týchto mantinelov sa smie všetko.

To, čo sa nesmie, je už mimo systému, ktorý funguje ako tá bezpečnostná sieť pod lanom, na ktorom novinár často pri hľadaní pravdy lavíruje. V takomto systéme sa za pravdu krváca oveľa zriedkavejšie.

Estetika cenzúry

Obsah v cenzurovanom a kontrolovanom systéme je často reprodukciou sebaobrazu centra moci, píše Miklós Haraszti, bývalý maďarský disident, spisovateľ a novinár, vo svojej knihe Zamatové väzenie a Estetika cenzúry.

Už v roku 1983 podrobne opísal, ako systém cenzúry a autocenzúry fungoval v komunistickom režime. Samozrejme, knihu režim Jánosa Kádára zakázal a tak bola vydaná na Západe a preložená do mnohých jazykov.

Mohlo sa zdať, že fenomén, ktorý Haraszti podrobne opísal, je prekonaný a bude len akousi historickou pripomienkou kreativity režimu, ako si podmaniť umeleckú komunitu a novinárov a ako vtiahnuť do systému aj najtalentovanejších umelcov, spisovateľov a novinárov.

Morálne ich vykastrovať a presvedčiť, že sú vlastne slobodní a že skutočné väzenie je mimo hraníc, ktoré im určil režim. A že nie sú obeťami, ale spolutvorcami systému.

Pravda je však taká, že táto kreativita sa ďalej rozvíja a je zasadená do nových zriadení a stáva sa vytúženou mediálnou politikou autokratov. A tento sen uskutočňujú znova a znova.

Integrita

Narušiteľom „cenzurovaného“ systému je jednotlivec s integritou ktorý má morálkou a novinárskou etikou dané mantinely a je citlivý na modifikácie, ktoré mu správca systému nanucuje. Dnes už tento systém neinvestuje energiu do „prevýchovy“ alebo neustáleho penalizovania takého jednotlivca.

Jednoducho ho vypľuje a prízvukuje: on nikoho do ničoho nenúti. Prípadne pohotovo pripojí zoznam formálnych zlyhaní novinára, ktorého štát už nepotrebuje.

A tak nielen pre nezávislého novinára, ale aj pre krajinu ostávajú poslednou nádejou médiá, ktoré pochopili, že jediným mantinelom v novinárskej službe verejnosti by mali byť princípy novinárskej etiky, ľudskej dôstojnosti, oddanosť faktom a kritickosti tam, kde je namieste. A pravda. Bez prívlastkov.

Čo všetko je cenzúra?

A tak dnes je čoraz náročnejšie definovať, čo je cenzúra a vysvetliť napríklad ľuďom s fašizoidnými názormi, že ak ich diskusný príspevok o tom, aké široké využitie môže mať plyn v riešení populačných otázok, editor SME vymaže, tak ten cenzorom nie je.

Lebo tu vstupujú do systému hodnoty a princípy, na ktorých sa zhodla skupina ľudí oveľa väčšia než napríklad jedna nacionalistická vláda. A uznáva tie princípy ako mantinely spoločenského diškurzu.

Čiže áno, aj slobodné, demokratické a kritické médium určuje hranice svojho diškurzu a vytvára pravidlá pre každého, kto chce na jeho stránkach diskutovať. Ale tie pravidlá sa neurčujú tým, koho môže a koho nemôže diskutujúci kritizovať. Ale skôr vysvetľuje, kde sú hranice ľudskej dôstojnosti.

A že myšlienkam, ktoré už raz široké spoločenstvo ľudí bez ohľadu na štátne hranice, rasu a náboženstvo označilo za neprijateľné, nebude to médium poskytovať podhubie. To nie je cenzúra.

Ak médium nestrpí sa svojich stránkach konšpiračné teórie alebo neposkytuje priestor ľuďom, ktorí dokázateľne šíria klamstvá, vedou vyvrátiteľné bludy alebo argumentáciu nahrádzajú osobnými útokmi štvrtej cenovej skupiny, neutláča pluralitu názorov.

Snaží sa udržať diškurz na úrovni, aby sa ľudia v procese hľadania pravdy nemuseli po kolená máčať v hnoji, ktorý s pravdou nemá nič spoločné. Iba ak s realitou tých, ktorí o pravdu nestoja.

Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.