Streda, 19. september, 2018
STĹPČEK ŠÉFREDAKTORKY

Dobré tradície nechcú obete

Tradičné remeslá nie sú odsúdené na jedinú formu existencie: zápis do etymologického slovníka.

Šéfredaktorka denníka SME Beata Balogová. (Zdroj: SME)

Pozbierali sme ich a uložili do skanzenov a múzeí, aby deti videli, ako vyzerá brezová metla a džbán, ktorým sa chodí po vodu, kým sa nerozbije. Aby kolovrat nebol len kreslený v rozprávkach pre deti a aby jediné znázornenie kosy neostalo len v rukách smrti.

Drotári, hrnčiari, korytári, košikári, kožušníci, sklári, tkáči, papučiari, medovnikári, sudári, garbiari, kosci, šúpoliari, kováči, šindliari, stavitelia dreveníc, puškári, gubári. Chvíľu sa zdalo, že všetky tieto tradičné remeslá sú odsúdené na jedinú formu existencie: zápis do etymologického slovníka. Ako spomienka na časy, keď bol vraj život jednoduchý.

No ad for you
Prečítajte si tiež: Ako sa vyrába sud: boli sme u výrobcov sudov z Hontu

Keď sa predmety rodili pomalšie, ale vlastnými rukami a z dreva z blízkeho lesa. Z vlny, ktorú predtým nosili zvieratá. Predmety, ktoré nezdobili víkendové príbytky a nekupovali ich zahraniční turisti, aby si so sebou zobrali kúsok dávneho Slovenska. Kúsok sveta, ktorý nikdy nepoznali.

Denník SME vyhľadal ľudí, ktorí udržujú tradičné slovenské ľudové remeslá nažive. Niektorí ich zdedili ako rodinný porcelán. A tradícia je dnes podobne krehká. Občas visí na vlásku vnuka, či sa rozhodne kráčať v šľapajach prastarého otca.

Pre niektorých je návrat k tradičným remeslám aj forma novej ekologickejšej existencie, spomienka na časy, keď si v malých komunitách ľudia vyrobili väčšinu predmetov, ktoré k životu potrebovali.

Spomienka, ktorá je sotva jedna k jednej reprodukovateľná. Dobré tradície si však nevyžadujú krvavé obete a ich jedinou ambíciou je prežiť a ostať v spomienkach národa, nie iba ako zaprášená atrapa v skanzene.

No ad for you