Utorok, 13. november, 2018

Cintorín spišských osudov

Dvestopäťdesiat náhrobkov pripomína životy našich spoluobčanov, ktorí tam na sto rokov našli domov.

(Zdroj: Michal Hvorecký)

Píše spisovateľ Michal Hvorecký (1976),
naposledy mu vyšla kniha Spamäti

Na letnej ceste po krajine som navštívil jeden z najkrajších židovských cintorínov na Slovensku. Hľadanie mi dalo zabrať. Nenavigovali ma informačné tabule. To miesto akoby neexistovalo. Patrí k Spišskému Podhradiu, ale leží tri kilometre severne za mestečkom medzi šírym poľom a skrachovaným hydinárstvom.

Na vedľajšej voľnej ploche si miestni zriadili ilegálnu strelnicu. Diery po projektiloch prevŕtali kopec ako rešeto. Úlomky vystreľovacích oranžových tanierov po úspešnom zásahu dopadajú aj na náhrobky staré sto, dvesto i viac rokov.

Niekoľkokrát som chcel pátranie vzdať, presvedčený, že som zablúdil. Ale trpezlivosť sa vyplatila. Na konci slepej cesty-necesty, za dvoma nezmyselnými závorami, za vysokým múrom a pod mohutnými borovicami leží historický skvost, ktorý pripomína dejiny Židov v slobodnom kráľovskom meste na Spiši. Je to magické miesto s tajomstvom plné príbehov.

Domov na sto rokov

Prví Židia prišli na územie dnešného Slovenska už v roku 70 s rímskymi vojakmi. V Spišskom Podhradí sa po spletitých putovaniach definitívne usadili v roku 1840, keď im to povolil krajinský snem. Súviselo to s vlnou prišelcov z východu, keď sa Halič pričlenila k Rakúsko-Uhorsku. Lákal ich aj tolerančný patent. Obľubovali hraničné územia a na spišskej pôde sa odjakživa križovali národy a jazyky.

Pred druhou svetovou vojnou žilo v Spišskom Podhradí takmer päťsto Židov. Postavili si peknú malú synagógu v maurskom štýle, ktorá sa dodnes zázrakom zachovala na ulici, kde sa zastavil čas. Spišské židovstvo svetovo preslávil rabín Samuel Rosenberg, ktorý v Huncovciach viedol významnú ješivu. Jeho žiaci sa presadili v synagógach od New Yorku až po Tel Aviv.

Dvestopäťdesiat náhrobkov pripomína životy našich spoluobčanov, ktorí tam na sto rokov našli domov a výrazne prispeli k rozvoju mestečka. Deportácie sa začali v marci 1942 tisíckou mladých žien a dievčat, pokračovalo sa mužmi a napokon nasledovali celé rodiny.

Radšej jednu tabuľu

Spišský biskup Ján Vojtaššák súhlasil, aby Židov zbavili občianstva, označil ich za najhorších nepriateľov Slovenska a odobril transporty.

„Na deportačnú akciu sa nemožno pozerať len z náboženského, ale aj z politického hľadiska,“ vyhlásil. Zrejme dlho nevedel, že nacisti Židov masovo vraždia. A keď sa to roku 1943 dozvedel, zostal pasívny. Dokonca žiadal tlačiť propagačné brožúry o vraj úžasnom živote v koncentrákoch, aby slovenskí občania s deportovanými nemali súcit. Profitoval z arizácie Kúpeľov Baldovce. Dokonca aj vatikánske archívy ho označujú za šovinistu.

V Spišskom Podhradí dnes už nežije ani jeden Žid. Posledného, ktorý sa volal Lörinc, udal s vysokou pravdepodobnosťou osobne Vojtaššák. Označil ho za komunistu a ohlásil na príslušnom úrade.

Napriek tomu všetkému po tomto biskupovi pomenovali kňazský seminár v Spišskej Kapitule. Prešovská župa mu in memoriam udelila cenu. V Ilave mu odhalili pamätnú tabuľu. Na Katolíckej univerzite v Ružomberku po ňom nazvali Univerzitné pastoračné centrum. Mnohí v katolíckej cirkvi dokonca žiadajú jeho blahorečenie.

Namiesto tohto nechutného, neoľudáckeho vojtaššáckeho kultu, zamlčiavania zločinov a falšovania dejín by som v Spiši uvítal aspoň jednu informačnú tabuľu a šípku, aby som takýto cintorín, pamiatku európskeho významu, nemusel hľadať ako ihlu v kope sena, keď si chcem uctiť ľudí, ktorých tento kňaz pomohol odpraviť zo sveta.