SME
Piatok, 4. december, 2020 | Meniny má Barbora, BarbaraKrížovkyKrížovky

Načítavam moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Vybrať si smrť (?) (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku


Hodnoť

 

Myslím, že toto je veľmi dobrý článok. Páči sa mi, že nedáva jednoznačnú odpoveď, pretože samotná problematika podľa mňa jednoznačnú odpoveď nemá. Rozhodovať o práve na život či práve na smrť... kto može na seba vziať to bremeno?

Ja verím, že je správne dožiť svoj život do konca, prijať svoj údel, nech je akýkoľvek, nevzdávať sa. Ale neviem si predstaviť, že by som sa mal dívať na niekoho blízkeho ako trpí....do kelu, neviem si predstaviť, že by som ja sám mal umierať pomaly a ťažko v neznesiteľných bolestiach. Kde je tá hranica medzi tým, v čo veríme a medzi tým, čo prežívame? Ach... ja neviem... Je to smutná téma a nevidím riešenie :(
 

 

To radi veríme, kým sme zdraví a nič nás nebolí. Trpieť kdesi v okresnom meste na zapľuvanej onkológii ... to by človek inak hovoril. Lenže na Slovensku si ani slušnú smrť nedožičíme, takí sme skromní.
 
Hodnoť

Pokrytectvo.

Každý človek má právo na slobodné rozhodnutie, nech je akékoľvek. Štát môže regulovať zákonmi len určité oblasti rozhodovania človeka a len do určitej miery. Niektoré rozhodnutia človeka sú maximálne osobné a intímne. Jedným z nich je aj rozhodnutie o ukončení svojho bytia. V tomto smere štát nemá možnosť a úplne správne, zasahovať do výsledku rozhodnutia človeka. Dostávame sa však do zvláštnej situácie, pretože ak človek zoberie svoje rozhodnutie do vlastných rúk (zastrelí sa, obesí sa, utopí sa, skočí pod vlak, podrežie si žily, otrávi sa) tak je to z pohľadu štátu - v poriadku. Ak niekto zomrie zamrznutím, otravou alkoholom ... ako bezdomovec bez východiska a pomoci zo strany štátu a spoločnosti, tak je to v poriadku. Keď však človek racionálne ale aj svojím vnútorným duševným postojom príde k záveru, že jeho život stráca existenčný zmysel a požiada iné renomované pracovisko a špecialistov o zabezpečenie dôstojného priebehu jeho skonu, tak to v poriadku nie je a treba to štátom trestať. Zdá sa, že v tomto postoji sa výrazne prejavuje pokrytectvo, či už zo strany štátu ale aj ostatnej spoločnosti.
 

pán Šátek

Pán Šátek, úplne sa podpisujem pod Váš príspevok. To pokrytectvo zo strany ostatnej spoločnosti sa prejavuje v mnohých veciach, kde ľudia nie sú ochotní uznať slobodné právo jednotliva, len preto, aby sa sami cítili lepšie.

Pamätám si napríklad istú debatu pani Anny Záborskej s pani Evou Černou, bolo to pred pár rokmi na TA3. Téma - interrupcie. Pani Záborská napríklad odmietala uznať právo na interrupciu aj pri ťažko poškodenom plode s odkazom na skutočnosť, že aj veľmi ťažko postihnutým ľuďom má spoločnosť vytvoriť podmienky na to, aby sa v nej cítili dobre. Lenže ako, to už nepovedala. Nejde pritom len o kvalitu života ako takú ale aj fakt, že napríklad každý človek si prirodzene túži nájsť v živote milujúceho partnera. A ak je niekto z fyzických dôvodov na okraji spoločnosti, je veľké riziko, že partnera si nenájde a bude trpieť. Tým sa dostávame k problému, že mnoho pro-life aktivistov nebojuje za právo na život, ale za to, aby sa oni sami cítili "morálnejší".

A podobné pocity mám aj z debaty o eutanázii. Dobrovoľný odchod zo života by mal byť každého slobodným rozhodnutím, nech sú už dôvody akékoľvek. Naša spoločnosť však "nasilu" núti žiť aj tých, ktorí žiť nechcú - a to tým, že ich ešte odizoluje od ostatnej spoločnosti do nejakého špecializovaného zariadenia.

Právo voľby by mal uvítať každý už len preto, že sám nevie, kedy ho bude potrebovať.
 
Hodnoť

 

pán Šátek
mám na to trocha iný názor.
Ak sa človek rozhodne ukončiť svoj život,je to jeho rozhodnutie.Aj keď si myslím,že nemusí byť vždy racionálne.Tzv.bilančné samovraždy iste existujú,ale,myslím,že ich nie je príliš veľa.Častejšie ide o skra-
tové jednanie,poruchu základného pudu - pudu sebazáchovy.Ale to už nikto neoverí,môžeme sa len domnie-
vať.
Ak sa z akéhokoľvek dôvodu človek pre samovraždu rozhodne,je to len na ňom.
Pripadá mi však -mierne povedané - zvrhlé,aby mu pri tom asistoval lekár.
Existuje čosi ako Hippokratova prísaha.Nie pri promócii sa nečíta/aspoň za mojich dôb,keď som promoval/,
alle je to čosi,čo každý lekár nosí v sebe/aspoň by mal/ s jej základnou premisou - nihil nocere/nikdy neuškodiť/.Už toto je v rozpore s "asistovanými samovraždami".Ide pri tom vlastne o vraždu.
Pokladám za absolútne nemorálne pomôcť niekomu zabiť sa/týka sa to aj interrupcií,ale to je zložitejšia téma/.
Odvolávať sa pritom na "neznesiteľné bolesti" pokladám za nezmysel.Som lekár,onkológ a za tých 40 rokov
som videl odchádzať dosť veľa pacientov - a vždy tie bolesti bolo možné nejakým spôsobom zvládnuť.Samozrejme,aj pre nás je to hrôza pozerať sa na trpiaceho človeka/aj keď si na to človek časom
zvykne/,ale verte mi,že existujú spôsoby,ako tie bolesti urobiť únosnými.Aj v situácii - a je ich dosť- keď
mi je jasné,že už šanca na vyliečenie nie je.Vtedy nastupujú niektoré lieky/samozrejme,nebudem sa o tom rozpisovať/,ktoré pomôžu udržať bolesti na únosnej úrovni.
Takže takto nejako.
Ešte k tej Hippokratovej prísahe - často sa v týchto diskusiach objavujú odvolania sa na ňu/typu"lekár
je povinný vykonať interrupciu,ak to paientka chce" - nie je povinný,dokonca naopak/ od ľudí,ktorí ju nikdy
nečítali,alebo nikdy nepochopili jej zmysel.
s
 
Hodnoť

vážený pán ...

Spájate to čo som napísal s niečím čo tam nie je. Nešiel som a nechcem ísť do konkrétností vzťahu lekár - pacient, ja obhajujem právo človeka po racionálnej úvahe, s objektívnymi dôvodmi a duševnom prežití ukončiť svoj život. Zdá sa mi nedôstojné a to je to pokrytectvo, ktorého ste sa vôbec nedotkli, že na jednej strane má človek právo na rozhodnutie o svojom osude, no "špinavo" to musí urobiť on sám, ale dôstojne pod dohľadom to nejde, lebo (podľa Vás a nielen) je to vražda a prísaha ... Ale fakt, že sa musí surovo zavraždiť sám a prakticky ho ľudia a celá spoločnosť, aj štát nútia k samovražde a to nedôstojným spôsobom a za nedôstojných podmienok s nedôstojnými následkami napr. pre rodinu (zverejňovanie samovraždy) to už nevadí nikomu. Viem, že bolesť je súčasťnou ľudského života ale všetci sme iní, každý má iné videnie a preciťovanie sveta, každý má jedinečné postupy a myšlienky, takže v takýchto veľmi osobných otázkach by mala spoločnosť tieto závery rešpektovať ... a pomáhať. Ak pracujete v onkológii, určite ste boli svedkom, keď pacient odmietol lieky, či liečebný zákrok a zjavne sa tým vystavil neodvratnému koncu. Nie všetci ten koniec vieme a chceme počkať a znášať utrpenie, až príde tá chvíľa, skrátka niekto to už nechce.
 
Hodnoť

Eutanázia,

asistovaná smrť. Môžeme sa prieť o humanite, morálke, etike i postoji veriacich k tejto závažnej téme. Ale ten ktorý je tak dlhodobo nemocný a trpí bolesťami kde úž tíšiace lieky nepomáhajú, mozok a vedomie má čisté môže mať právo požiadať o ukončenie neličiteľného utrpenia?. Mám pocit, že mnohí lekári vidiac utrpenie neliečiteľného mu podajú v infúzii sinejšiu dávku niečoho na pokojný bezpolestný odchod. Politická vôľa nejaký takýto zákon uviesť do života je nepravdepodobná. Môže viesť k povedzme k zločinu. Ale predstavte si seba v najlepších rokoch ako vás postihne mozgová príhoda s nenapraviteľnými dôsledkami, vaše vedomie žije, rozumiete slovám blízkych a vidíte ich žiaľ, avšak nedokážete s nikým komunikovať a čo i len pohnúť sa. V ústave dlhodobo chorých vás musia vás prebaľovať, umývať, kŕmiť hadičokou, holiť a vegetovať bez nádeje s obrovskými preležaninami roky a roky. Nie je umelo vtvorený koniec takéhoto chudáka milosrdenstvom? Osobne neviem odpovedať na eutanáziu áno alebo nie. Oboje sú v rovnováhe, ale v kútiku duše drieme myšlenka súhlasu anonymne a milosrdne.
 

pekne napísané

Vladimír, je to pekne napísané. Ja vždy keď čítam úvahy na túto tému, tak sa mi vynoria rôzne kauzy z minulosti, ako keď v USA istý muž bojoval za dôstojné právo svojej manželky, a na uliciach protestovali rôzni náboženskí fanatici a odsudzovali ho za to. Bolo by pekné, ak by sa v týchto veciach mohol každý spoľahnúť už len sám na seba, a nebol donútený nedôstojne žiť len kvôli tlaku verejnej mienky.
 

 

ked som zbadal tvoje meno pod príspevkom, myslel som že nebudem s tebou súhlasiť... ale som dosť prekvapený z tvojho príspevku. tiež sa snažím chápať argumenty oboch strán, ale ked niekto povie že človek má právo na život, tak podla mna k životu patrí aj normálna smrť... a umieranie desať rokov na prístrojoch, ktoré za človeka robia všetko - hlavne mu nedovolia dôstojne odísť zo sveta, tak to mi nepripadá ako prirodzená smrť.
 


Najčítanejšie na SME Komentáre