Diskusia k článku: Keby Slováci neboli bití, asi by sa cítili nesvoji

Predsne,

ako píšeš, toto som za roky svojho života sledovala opakovane a vždy s údivom. A keď sa našiel odvážlivec (i v tejto dobe!), ktorý chcel veci riešiť, tak tí, najviac frflajúci odskočili prví ...

Nerovnosti príjmov a bohatstva sa v poslednej dobe venuje veľa pozornosti. Hlavnou príčinou je vývoj v Spojených štátoch, kde sa nerovnosť dostala na extrémne úrovne: V roku 2012 prúdilo k 1% ľudí s najvyššími príjmami 19% celkových príjmov v spoločnosti. V roku 1980 to pritom bolo iba 8%. Súčasný stav je teda podobný situácii v roku 1928. Vedľa evidentného vplyvu na bohatstvo ľudí s nižšími príjmami má súčasný stav niekoľko ďalších dôsledkov, ktoré nie sú tak často diskutované. Jedným z nich je vzťah medzi veľkou nerovnosťou a ekonomickým rastom. Ten môže byť relevantný najmä v čase, keď je dopyt utlmený, pretože bohatí ľudia obyčajne menej menej než chudobnejší. Vysoká nerovnosť môže tiež zvyšovať volatilitu a nestabilitu. Je dokonca možné, že bola jednou z príčin hypotekárnej krízy roku 2007 a následnej krízy globálnej. Vedľa týchto dvoch bodov nesmieme zabúdať na to, že nerovnosť sa prejavuje závisťou a nespokojnosťou. Niekto môže byť s určitou výškou príjmov spokojný len do doby, než zistí, že iní dostávajú viac. Tento princíp v jednej svojej verzii vysvetľuje, prečo majú riaditelia veľkých spoločností tak vysoké platy. Nie je to tým, že by boli pre spoločnosti tak cenní, ale príčinou je ich vzájomné súperenie o vyššie odmeny a lepší status v spoločnosti. Posledný bod zatieňuje predchádzajúce tri. Do politiky sa dostávajú veľké peniaze a bohatí ľudia sú schopní ovplyvniť rozhodnutia politikov tak, že sú výhodné práve pre bohatých. Tento systém je často popisovaný ako oligarchia. Zatiaľ čo prvé tri body sa môžu v demokracii samé korigovať, oligarchia zachováva súčasný stav - nie je sila, ktorá by politický proces ovplyvnený peniazmi zmenila. Väčšina Američanov dnes verí, že treba pomáhať tým, ktorí v živote nemali také šťastie. Zároveň ale verí, že k tomu musí dôjsť bez toho, aby vláda neefektívnymi krokmi zasahovala do ekonomiky. Problém potom tkvie v tom, že ľudia väčšinou volia politikov, ktorí také kombinácie nie sú schopní dosiahnuť. Inak povedané, voliči sú ochotní vzdať sa vyššieho rastu za dosiahnutie väčšej rovnosti. Politický proces ale nakoniec vedie k tomu, že rast je síce nižší, nerovnosť ale vzrastie namiesto toho, aby klesla. Príkladom takejto politiky sú dotácie americkým farmárom, ktoré mali pomáhať malým farmárom. Tieto dotácie totiž už dávno nepôsobia proti rastúcej príjmovej nerovnosti. Podobné je to s podporou hypoték, ktorá skončila hypotekárnou krízou. Aj z nej pritom ťažili hlavne tí bohatší. Ľudia ale podobné kroky podporujú. Dôvodom nie je to, že by boli v ich záujme, ale to, že nerozumejú ekonómii. Niektoré riešenia sú pritom skutočne jednoduché. Vplyv peňazí sa väčšinou neprejavuje úplatkami a podobnými javmi. Aspoň nie v USA. Politici potrebujú peniaze na jedinú vec - aby boli zvolení. Kupujú si za ne reklamu, kde ľudí presviedčajú, aby ich volili. Keby sme hypoteticky vedeli ľudí presvedčiť, aby túto reklamu nesledovali, problém vplyvu peňazí na politiku by bol vyriešený. Podobné by to bolo v prípade, keby sa volieb zúčastnilo viac chudobných ľudí. Alebo môžeme nájsť politikov, ktorí skutočne chcú podporovať väčšiu rovnosť. Autorom je ekonóm JeffreyFrankel.