Ak nám záleží na ľudskosti v politike, mali by sme sa pozorne pozrieť na minulosť tých, ktorí sa uchádzajú o našu dôveru.
Prvoplánovo je to pekné a pravdivé
ale v skutočnosti je to práve naopak. Politik, hlavne v demokratickej spoločnosti, nemá byť ten, kto "sa opakovane zastáva menšín, zraniteľných, zlepšuje postavenie chudobných komunít atď." Toto je chybné vnímanie úlohy politika. Politik, štátnik, má pracovať na tom, aby jeho spoločnosť ako celok prosperovala. Aby bola úspešnejšia v konkurencii iných spoločností. Aby občan bol rád a hrdý, že je občanom tej spoločnosti. Politici, ktorých cieľom bolo riešiť chudobných (na úkor bohatých, ako inak) tu vládli vtedy, keď sme budovali komunizmus. Skončilo to fiaskom a ekonomickým zaostávaním za Západom. A nie preto, že by to robili nejako zvlášť zle. Preto, lebo z princípu lepšie napreduje nerovnostárska spoločnosť, ako tá rovnostárska. V nerovnostárskej majú ľudia väčšiu motiváciu snažiť sa niečo dosiahnuť. Motiváciu tak vo forme cukru ako aj biča. Pomoc chudobným a znevýhodneným by teda nemala byť úlohou politika, ale nás všetkých. Človek by sám mal mať sociálne cítenie a pestovať si ho, nie ho nechať zakrnieť s tým, že to je úloha štátu. Sociálne cítenie patrí do kultúry, nie do politiky. Je úlohou cirkvi, komunity, rodiny a každého z nás. Nie ministerstva sociálnych vecí. Toto je naväčší omyl socialistov ľavičiarov - že sociálnu spravodlivosť chcú riešiť štátom. Výsledkom je ešte väčšia chudoba, zaostávanie spoločnosti a apatickí, nemotivovaní občania, ktorí stratili sociálne cítenie.