SME
Sobota, 16. január, 2021 | Meniny má KristínaKrížovkyKrížovky

Načítavam moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Čo nás učí rakovina o sebe samých? (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku

1 2 3 4 > >>

Hodnoť

 

V určitom momente človek zistí, že v jeho okolí má veľa ľudí ktorí majú v rodine podobné problémy. Ak to nedajbože nepostihne aj vás samotných.
A vtedy sú hodnoty v živote nastavené úplne inak...
 
Hodnoť

na druhej strane

takíto chorí ľudia sa zvyknú celkom sústrediť na svoju chorobu a nedokážu vnímať nič iné. Oni a ich choroba sa stane centrom ich vlastného sveta.
 

 

To je asi od prípadu k prípadu, chorých ľudí, ktorých som poznala, toto nepostihlo, žili, zaujímali sa, aj starali o iných až do konca.
 

 

Iste, ale tí, čo ich to nepostihlo, ktorým sa ich svet nezúžil na ich ochorenie - tí o tom ochorení nerozprávajú, nepíšu o ňom články a blogy, proste nemajú to ako hlavnú a jedinú životnú tému.

Sám mám skúsenosť, že vo vyššom veku zdravie chradne a choroby prichádzajú, a neviem si zvyknúť, keď pri stretnutiach s rovesníkmi každý začne riešiť, aké má zdravotné problémy. Takéto obdivné články o chorobách prispievajú k tomu, že ľudia si myslia, že všetko sa krúti okolo ich choroby. Lenže byť chorý je normálne a každý raz zomrie, väčšinou na nejakú chorobu. Nie je to nič hodné obdivu.
 
Hodnoť

Ďakujem autorke

veľmi pekné, citlivé a hladiace ubolené duše.
 

Ano

Pridavam aj ja svoje uznanie. Dakujem. Som pi operacii sietnice..., takze citi, sucitim, chapem...
 

 

Čo má akási miniinvazívna operácia sietnice spoločné s rakovinou a umieraním?
 

 

Nesucitis a nechapes. To si len myslis.
 
Hodnoť

 

Ked chodite po svojich, verim, ze je este dobre postarane ale akonahle ste v stadiu ze zijete k smrti, starostlivost sa vytraca a caka sa od vas ze zomriete doma o hlade a smade a v prelezaninach, len tak, alebo v nemocnici ako radovy pacient. Rady a podpora pacienta a rodiny okolo smrti neexistuju. Toko moja skusenost v rodine.
 
Hodnoť

Mňa vždy štvali

súcitné pohľady na moju plešatú hlavu. Pritom to bola posledná vec čo ma trápila.
 

...súhlasím

...podobý názor má aj môj známy, ktorý chodí na ,,liečbu,, už pár rokov....
 
Hodnoť

 

S vlastnou smrťou, aj so smrťou všeobecne...by mal byť človek vysporiadaný/vyrovnaný od detstva. Raz to musí prísť, skôr či neskôr. Netreba sa ľutovať, báť...triasť o život.

Umierania a všetkého okolo toho...je namieste báť sa. Dá sa tomu vyhnúť pri jasnej mysli. Keď je už zle, keď je človek "načatý"...prípadne imobilný...vtedy si už odchod neskráti. Eutanázia nie je legalizovaná.
 

 

Vysporiadany? Dobre zovseobecnenie. Je k tomu treba aj nejaky prakticky plan podpory, zomriet vysporiadane, ked v tejto oblasti prakticky neexistuje podpora, mozno v hospici, ale tych je ako safranu. Smrt nenastane len tak, je to dost pomaly a tazky proces a ked clovek ani rodina nemaju podporu a nevedia co ich caka, na co sa maju pripravit a ako medzi sebou komunikovat, tak to je velmi tazke a nenavratne stratene ak su odkazani sami na seba.Mozem povedat ze tento clanok sa mi nepaci, ma sice citlivost, ale je dost elitny. Clovek by mal dojem ze je vsetko v poriadku. Ked zomierajucu poslu na ambulantnu liecbu raz za tyzden! A co medzitym? Treba ju odvodnit a zmiernit strasne symptomy na prijatelne, ale profesionalov to nezaujima. Kazdy citi uzkost z vlastneho konca, k tomu bolest, tazke dychanie, nemozes sa hybat, nevies kolko casu ti ostava. Smrt z rakoviny je vzdy tazka a nechcena, mozes byt vysporiadany kolko chces, realita je druha vec. Kazda rodina aj kazda rakovina je specificka. Nie je ako system pripravena na to, ze napriklad behom 3 mesiacov sa tvoj blizky poberie na druhy svet. Vies si predstavit ten stres, zmenu dynamiky vztahov, nemohucnost? Skoro kazdy by chcel zomriet medzi svojimi blizkymi, doma, a ked musis do nemocnice, lebo doma nemas polohovaciu postel a nemas profesionalnu sluzbu ktora ti doma poda infuziu, kyslik a podobne, musis do nemocnice. A v nemocnici sa ani neunuvaju varovat rodinu ze smrt sa sa blizi a tak zomries sam aj ked su s tebou dlhe hodiny.
 

 

Vysporiadaný v zmysle byť pripravený a brať smrť ako logický koniec života. Potom to, o čom píšeš nebude problém. Ja si so smrťou tykám, je to moja staršia a silnejšia sestra. Som pripravený od detstva - že si ma každú chvíľu môže zobrať. Iste, aj mojich blízkych. Nebojím sa jej.

Iste, poznám ju veľmi dôverne. A pomalé umieranie? Tak toho sa bojím a rád by som sa tej skúsenosti zriekol.
 

 

Logicky koniec este neznamena vyrieseny a bezproblemovy koniec. Ako by ste to aplikovali na onkologicku starostlivost tak aby to bolo mozne vyuzit a pouzit a pomoct? Pretoze nastup choroby vam preperie celu logiku. S rakovinou nastupuje aj zmena hodnot, vnimania seba a druhych, depresia atd. Takze tu psychosocialnu a prakticku pomoc tam je velmi treba, aby sa clovek mohol aspon trocha zorientovat, aj jeho blizki. Hovori ta byvala blizka osoba ktora ju nedostala a cas sa neda vratit.
 

 

Chápem. Ja som extrém. Svoj postoj nikomu nevnucujem.
 

Čo ?...

Čo nás učí rakovina o sebe samých?
...to jeden zisti az vtedy, ked prezije...
Až potom :
...nastupuje aj zmena hodnot,
vnimania seba a druhych, ....
 

 

To je zrejme otázka viery, ktorú ja nemám. Iste, pri trojročnom umieraní človek prežije všeličo...aj sa naučí.

Podľa mňa je to zbytočné, pre veriaceho evidentne nie.
 

To nie je ,, otázka viery ,,

pri trojročnom umieraní človek prežije všeličo...aj sa naučí.
...iným hodnotám
 

 

Jasné. Poznám aj 8-ročné umieranie (teda nie vlastné, asi ani ty nie). Otázkou viery je to, že ja by som vopred volil rýchlu smrť. Jasné, vlastnou rukou. Veriaci si to odtrpia. Keby ma ale niečo urobilo imobilným...odtrpel by som sito aj ja. Ak by sa mi nepodarilo nejako udusiť sa alebo pod.

Ja nelipnem po živote, prežívaní, dožití sa...Niektorí umierajúci áno. Ja to rešpektujem.
 

1 2 3 4 > >>

Najčítanejšie na SME Komentáre