SME
Utorok, 24. november, 2020 | Meniny má EmíliaKrížovkyKrížovky

Načítavam moment...
Momentálne nie ste prihlásený

Prečo lúčenie sa so zomierajúcim nikdy nie je ako z filmu? (Späť na článok)

Pridajte priamu reakciu k článku


Hodnoť

Smutné...

Krásny článok a bohužiaľ smutný. Ale je odrazom toho, čo sa deje každodenne...
Tvárime sa, že smrť sa stane iným, nám nie...nie sme pripravení o nej hovoriť ani keď sa toto nedeje...a už vôbec nevieme, čo robiť, keď sa ocitneme v takejto situácii...a potom už nemáme príležitosť povedať, to čoby sme chceli, keby sme vedeli ako...
 
Hodnoť

Preč od smrti

Žiť bez smrti? Je to možné? Je možné prežiť život bez uvedomovania si konečnosti vlastného "pôsobenia"? Niektorí sa smrti stránia ako niečoho zlého. Ale čo smrť vlastne je? Zlyhanie fungovania organizmu ako celku? Alebo už postupné ubúdanie, odchádzanie života? Človek sa mení celý život, málokedy si uvedomuje ako sa mení. Až fotky mu pripomenú kým bol. Pripomínajú mu niečo krajšie, čo už bolo. Tak je človek nastavený, aby to, čo bolo, sa zdalo krajšie. Smrť neprichádza, je stále s nami, v nás. Každým okamihom umierajú tisíce buniek, aby ich nahradili nové. Každý sa rodí ako smrteľník. To len nám tento fakt málokto v živote pripomenie. Radšej utešujú, nemysli na to. Niektorí sľubujú nesmrteľnosť. Ak by sme boli nesmrteľní, nevidím dôvod aby ma iné odhovárali od pomyslenia na koniec integrity. Ale realita je iná. Dá sa zvyknúť na fakt že tá istota že raz tu nebudem je jedna z mála garantovaných. Človek žijúci s vedomím vlastnej konečnosti totiž viac žije, viac prežíva. Aj viac cíti, cíti s inými, chápe. To je totiž to, čo máme všetci spoločné. Tak by sme na ten fakt, že sme smrteľní, nemali zabúdať. Smrť, ktorej sa bojíme sa bude stále pripomínať, kým ju neakceptujeme.
 

 

Veď to je to, Nohavica spieva (kométa), že bude spievať " o smrti se kterou smířit nejde ste..." A má pravdu, bez poznania " prečo je to tak" sa so smrťou nedokážeme zmieriť... Ostatné je pseudo...
 

Asi preto

že to je časť svojho ja, tá ktorej sa bojíme a nedovolíme jej prísť k vlastnému egu. Pretože pre ego je neprijateľná.
 

 

Akí ste zrazu mäkkí v kolenách všetci... zober to tak, že sa jedného rána nezobudíš.
 

Len

pre niekoho sa nezobudíš...ty už tu nebudeš.
 

 

Az raz ty budes stat zocivoci zomieraniu milovaneho cloveka, dufaj, ze nebudes mat makke kolena, ze nezutekas a budes dotycnemu oporou...
 
Hodnoť

Zažil

som to nedávno. A hneď trikrát po sebe v krátkom dlhom čase. Mal som pocit, že sa musím správať normálne. Darilo sa, špásovali sme. Dokonca telo skoro bez pohybu, a vnímalo a smialo sa. Bol to on, ako som si ho vždy pamätal. Vedel som, že má radosť, že som prišiel. Ku otcovi ma pustili na posledné sekundy života. Pred týždňom som ho stihol oholiť, elektrický strojček mal zanesený a tak som použil jednorazové žiletky a na mokro. Keď prišla smrť, našiel som strojček vyčistený.
 
Hodnoť

Niečo

Veľmi podobné, ako opisuje autorka som zažil pri rozlúčke so starou mamou. Našťastie jej obrovska múdrosť celú situáciu zásadne zmenila. Pri mojom odchode sa na mňa milo pozrela a popytala ma, aby s sa s ňou rozlúčil. Chvíľu som nechapal, veď som ju pozdravil na rozlúčku. Potom som ju objal a rozplakal
som sa ako malý chlapec, ako keby sa vo mne odtrhla lavína a ona sa na mňa usmievala a opakovala: ako nám len bolo dobré, však?

Dodnes je to jedena z mojich najkrajších spomienok a pritom paradoxne súvisela s jej smrťou.
 

Áno chce to múdrosť, nadhľad

a pochopenie na obidvoch stranách. Napísal si to krásne. Vďaka.
 

 

Pripomenul si mi moju starú mamu.
Týždeň pred smrťou sa mi so smútkom v očiach ospravedlňovala, že nemôže prísť na moju stužkovú. To už jedla len mixovanú stravu. Tiež sa mi zaslzilo.
Ako mala rada život, viem si predstaviť, ako by to tam roztočila...
 
Hodnoť

Nie každá rozlúčka je

Taká pekná, ako opisuje autorka, častokrát dotyčný už nie je pri vedomí.
 
Hodnoť

 

Nevieme, lebo nas tato spolocnost nenaucila co opatera zomierajucich vyzaduje od rodiny a od nemocnice. Nasa spolocnost je velmi drsna a je to dame aj tym, ze v nemocnici sa s pacientami zaobchadza bez standardov, hlavne tych moralnych a etickych. Nevieme svoje prava a nikto nam ich nepripomina.
 

 

Ja hlavne neviem, prečo u nás nie je možné čestne odísť z vlastného rozhodnutia. Ja by som najradšej odišiel ako antický filozof vo vani s horúcou vodou. Ale nestane sa to, lebo to vrhne nepriaznivé svetlo na rodinu.
 
Hodnoť

Nedá sa na to pripraviť

Keď mi bolo najhoršie a nevedela som ako ďalej, doktorka, sestra nikto nemal čas mi povedať čo bude zajtra... doktorka mi dala kartičku s webom www.zomieranie.sk...neviem kto to napísal, ale zachránil mi život...
 
Hodnoť

Velmi pekne a citlivo napisane.

Mozem sa len pridat k predchadzajucim diskuterom a zlozit autorke poklonu. Jej text ma oslovil a pripomenul mi moje rozlucky a moje vtedajsie pocity, ktore tak vystizne popisala.
Tesi ma aj takmer vseobecny suzvuk diskuterov s clankom - to sa na strankach SME len zriedkavo udeje.
Dakujem
DN
 


Najčítanejšie na SME Komentáre