existenciálna núdza umeniu sluší zacitujme Ján Kostru čo napísal o bratislavskej výtvarníckej bohéme :"Hnaní nepochopiteľnou silou, obrátili sa chrbtom k perspektívam pohodlného živobytia a pustili sa na veľkú dobrodružnú cestu, kde dukát zaváži ešte menej ako fliačik svetla na palete"
Mňa fascinuje ten váš "entitlement". Nie ste o nič iní ako predstavitelia cirkví (viem, nepredstaviteľné, ale pre niektorých ľudí je dôležitá viera, pre niektorých umenie, pre iných napríklad príroda). Koment vyššie s hashtagom #learn2code nie je úplne odveci, lebo je dosť možné, že to by bol váš recept pre prepustených baníkov, robotníkov, keďže ich život nemôže byť tak bohatý a prospešný ako život niekoho, kto v detstve objavil Fruity Loops. Prekvapilo by Vás koľko autorov klasiky trpelo oveľa viac ako vy teraz. A ak to nie je o Vás, ale o všetkých tých v pozadí, odporúčam mentálne cvičenie. Vráťte sa pár rokov dozadu, spomeňte si, čo ste si hovorili, keď ste videli reportáž o zatvorení textílnej fabriky v Stropkove. Je to hlavne o Vás, že? Inak Bukowski z čias, keď pracoval na pošte je asi najlepší Bukowski, J.K. Rowling napísala najlepšie veci, keď o nej nevedel nikto a vy ste sa o nej ešte nevyjadrovali vulgárne na Facebooku, Stallone prišiel s Rockym, keď pomaly nemal čo jesť a o autorke domčeku v prérii si môžete čo to vygooglovať tiež (kým nebudete musieť predať na Bazoši aj ten internet).
súhlasím s Vami. Mám pocit, že posledné generácie sú veľmi pohodlné. Všetko do úst, alebo ako sa zvyklo hovoriť: "Dajte slamu padnem na ňu". A to ešte zďaleka nie je najhoršie a už počuť kvílenie. Síce autorka zavadila aj o tie ostatné povolania, ale mnoho z nich nemá čas na bedákanie. Samého ma živý vlastná hlava a hľa tento rok som zobral lopatu do rúk (doslovne) a je mi lepšie ako kedykoľvek pred tým. Mal som aj štastie, musím uznať.
Prekvapuje má, že slovo umelec má vo verejnosti tak pejoratívny charakter, de facto kontinuita od socializmu. Hold svoloči je mentálne naozaj bližšia stará dobrá lopata. Na druhej strane umelec si sám vybral svoju cestu a tá je vždy tŕnistá.
keď niekto tragicky zmaluje vlastnú vizáž v snahe presvedčiť publikum, že je niekým, čo v skutočnosti nie je. Pokračovaním takejto tragédie sú ľudia z.publika ktorí mu uveria. Vyvrcholením tragédie je systematické potláčanie - mazanie príspevkov tych, ktorí zastávajú iný nazor (pozdrav cenzorovi dennika SME).
čo je a čo nie je kultúra a svoju individuálnu stupnicu.
Moja mienka o "umení" DJ nie je veľmi vysoká. Súčasná "hudba", vybľakovanie a epileptické kŕče tzv. "spevákov" a "hudobníkov" na pódiu, majú u mňa na stupnici kultúry od 1-10, číslo 25.
Mám rád pokojnú, melodickú hudbu 70. a 80. rokov, ktorá oblaží telo a ducha.
Tragédie väčšinou píše