@Peter_Osusky: Hviezdička za tento príspevok. Pozrime sa pravde do očí a prestaňme si z núdze robiť hrdinov či "spasiteľov národa" z ľudí, ktorí nimi tak naozaj neboli. Pozerajúc sa do našich dejín, mne tam vyčnieva Štefánik, a potom už dlho nič (OK, Váš príbuzný a dokonca snáď aj jeden môj príbuzný patrili v medzivojnovej politke k tomu, za čo sa ani dnes nemusíme hanbiť - ale to je samozrejme ich osobná zásluha, nie naša).
Dubčeka vnímam ako človeka, ktorý po neľudských rokoch stalinizmu ukázal ľudu ľudskejšiu či vľúdnejšiu (napriek tomu, klamlivú) tvár komunistického režimu. V tej našej zúfalej biede ľudia ocenili (a precenili) aj to. Dubček bol možno dobrák, ale naivný (on asi fakt neveril, keď ho "priateľ" Brežnev jasne varoval, že nech s demokratizáciou a reformami okamžite skončí, inak bude tvrdý zákrok. Po okupácii a únose establišmentu do Ruska sa Dubček zosypal - ako mu to drahý Leonid mohol urobiť? (to fakt nechápal, že socík a demokracia sú nezlučiteľné, a že Rusi sa nebudú prizerať, ako jednu kolóniu strácajú spod kontroly? No, asi nechápal...). Navyše, ako vysokopostavený stranícky aparátčik musel vedieť o stalinských čistkách a podobných veciach, a predsa tým komunistickým aparátčikom zostal.
Pointa je jasné: keby bol hrdinom, tak by ani na sekundu nebol ochotný po okupácii pokračovať vo funkcii. Aj za cenu, že by mu hrozil povraz (asi nehrozil, už bola iná doba). Takto sa stal "spojencom svojich hrobárov" (ako v inej súvislosti napísal Milan Kundera), a vlastne najviac prekvapuje to, že ľudia mu všetko, čo robil po okupácii, veľkoryso odpustili. Ja viem, máme zúfalý nedostatok svetlých vzorov vo vlastnej histórii, ale už by sme mohli byť dosť zrelí na objektívne hodnotenia.