Zdravotné poisťovne vyberajú od ľudí poistné, pretože na to majú zo zákona nárok. Príjmy teda majú zaručené a jednoducho naplánovateľné. Náklady nemajú nikdy vyššie ako príjmy, pretože ak by im to hrozilo, tak lekárom a nemocniciam jednoducho nezaplatia za všetku odvedenú prácu.
A čo s tým môže robiť pacient? Platiť poistné a dúfať, že ho lekári aj tak ošetria. Nebolo by lepšie zisk zdravotných poisťovní nechať pacientom a lekárom?
Bohužiaľ, také jednoduché to nie je.
Čo by stálo zbaviť sa ich
Väčšina vyspelých krajín má len jednu zdravotnú poisťovňu, Slovensko sa tak k takejto možnosti môže vrátiť. Súčasný systém, ktorý pripúšťa aj súkromné zdravotné poisťovne, vznikol na Slovensku hlavne preto, aby si priemyselná loby udržala pod kontrolou tok peňazí, ktoré za svojich zamestnancov platila na zdravotnom poistení.
Skôr ako o zisk vtedy šlo o naplnenie predstavy holdingov, ktoré sa o svojich ľudí postarajú kompletne - zamestnajú ich, poistia a ešte im aj poskytnú zdravotnú starostlivosť v nemocnici, ktorú si z týchto peňazí platia. Preto mali svoju poisťovňu napríklad chemici a železiari, ale aj ozbrojené zložky a železničiari.
Napätie medzi zdravotníkmi a poisťovňami vzniklo až v momente, keď na trhu ostali len také súkromné poisťovne (Dôvera, Union), pre ktoré je hľadanie zisku v zdravotníctve hlavnou činnosťou.
Ak by sa ich štát rozhodol zbaviť, môže systém legálne zmeniť a investorov vyplatiť.
Z dvoch dôvodov by to bola veľmi riskantná operácia. Po prvé, hrozilo by, že pri stanovení výšky odškodného by boli holandské Eureko (Union) a slovenskí podnikatelia Penta a Juraj Široký (Dôvera) šikovnejší ako vládni vyjednávači. Za ich odchod by sme teda zaplatili viac, ako by bolo nutné. Šlo by pritom určite o sumu rádovo v stovkách miliónov eur.
Pre dobrý pocit
Ešte pochybnejšie je, či by sa to slovenskému zdravotníctvu vrátilo. Predpokladom úspechu totiž je, že štátna poisťovňa by dokázala na trhu udržať aspoň takú finančnú disciplínu, akú mu v súčasnosti diktujú Dôvera a Union.
No história Slovenska ponúka málo príkladov bohatých verejných inštitúcií, ktoré neboli raz za pár rokov drasticky tunelované alebo aspoň zneužívané na politické účely. Príkladov, ako je napríklad súčasný manažment Ľuboša Lopatku v Sociálnej poisťovni (alebo Mariana Faktora vo Všeobecnej zdravotnej), je málo na to, aby sme verili, že sa to v najbližších rokoch bude dariť dlhodobo.
Je preto šťastie, že o úplný odchod súkromných poisťovní sa už nesnaží nikto z politikov. Získali by sme síce dobrý pocit, že finanční investori si zo zdravotného poistenia neberú napríklad tri percentá ročne, no zaplatili by sme za ich odchod veľa peňazí a klesla by aj efektivita vyberania poistného a objednávania zdravotnej starostlivosti.
Pozor na jednoduché nápady
Dobrý nápad nie je ani vysoká mimoriadna daň na zisk zo zdravotného poistenia. Ak by si aj štát pred súdmi 80-percentnú sadzbu obhájil, neznamená to, že by sa k tým peniazom aj dostal. Minimálne Dôvera by mala možnosť časť profitu skryť pred štátom v kontraktoch so sebe blízkymi zdravotníckymi zariadeniami, laboratóriami či lekárňami.
V horšom prípade by zasa hrozilo, že motivácia Dôvery a Unionu podnikať by klesla. A s ňou významne aj tlak na efektívnosť v slovenskom zdravotníctve. Aj pri takom scenári by bol plusom len pocit úľavy, že sme poisťovniam zobrali zisk.
Viac spravodlivosti
Spravodlivosti pri rozdelení nákladov a profitu by viac pomohlo, keby sa politici zasadili o okamžitú zmenu takzvaného prerozdeľovacieho mechanizmu, ktorý by v praxi zrejme znížil profit dvoch súkromných poisťovní a pridal Všeobecnej zdravotnej, ktorá má väčšie percento pacientov, ktorých liečba je veľmi drahá.
Ak sú pravdivé prepočty, ktoré si robila štátna poisťovňa, znamenalo by to presun približne 50 miliónov eur ročne, čo by prakticky vynulovalo zisky súkromných poisťovní.
Princíp prerozdelenia poistného podľa presnejších informácií oficiálne nikto nespochybňuje. No hoci pri začiatku tvorby rozpočtu na rok 2012 sa predpokladalo, že nové prerozdelenie poistného sa zavedie už od budúceho roka, ministerstvo zdravotníctva to odložilo až na rok 2013.
S tým, že už teraz prichádzajú návrhy rozčleniť prechod na nový, pre súkromné poisťovne momentálne nevýhodný systém, na ďalších päť rokov.
Radšej ich treba pritlačiť
Všeobecne lepšie ako zakazovať zisk alebo naň dávať extrémne dane je prinútiť poisťovne, aby za peniaze, ktoré z poistenia dostávajú, boli pre liečenie pacienta oveľa užitočnejšie, ako v súčasnosti sú. Nestarať sa o to, aký majú zisk, ale pridávať im konkurenciu, povinnosti a kontrolu.
Konkurenciu možno na trhu zdravotných poisťovní posilniť tým, že štát rozdelí Všeobecnú zdravotnú poisťovňu na viacero častí a niektorým z nich nájde investora.
Úplne by z trhu odísť nemal, no napríklad s tretinovým podielom by dokázal rýchlo korigovať trh, ak by sa súkromné zdravotné poisťovne pokúsili o kartel. Okrem toho, jedna štátna poisťovňa by mala na trhu ostať aj preto, lebo 65 percent poistencov, ktorí z nej doteraz neodišli, svedčí, že mnoho ľudí jednoducho nechce byť poistených v súkromných poisťovniach.
Dôležité je, že ak by súkromných poisťovní pribudlo, pomery by sa zmenili tak, že by sme už napríklad nemuseli diskutovať, či Penta cez podiel v Dôvere a možný politický vplyv na VšZP ovláda poistný trh veľmi, alebo úplne. Podmienkou privatizácie by určite malo byť, aby žiaden súkromný hráč nemohol získať napríklad viac ako štvrtinu trhu.
Voľnejšie prestupy
Zmenšiť treba aj obmedzenia, ktoré majú poistenci pri zmene zdravotnej poisťovne. Pri súčasnom stave informatiky nemožno vážne tvrdiť, že sa to dá efektívne len raz do roka a to v septembri s platnosťou až do januára.
Prečo by poistenec nemohol meniť poisťovňu hocikedy, len s obmedzením na počet prestupov do roka? Ak poisťovňa vie, že pacient si musí svoj hnev alebo motiváciu prestúpiť pamätať vždy až do septembra, jej snahe vyjsť mu v ústrety to škodí.
Ako si zaslúžiť zisk
Koncept z čias Rudolfa Zajaca, ktorý predpokladal, že poisťovňa bude „manažovať“ pacienta, nefunguje. Málokedy dokáže poisťovňa pri výbere lekára viac ako len ponúknuť zoznam doktorov, s ktorými má zmluvu.
Rozbehlo sa síce zverejňovanie prvých rebríčkov kvality nemocníc, no dostatočné informácie o kvalite liečby pacient nemá ako zistiť. Ak idete na jednoduchú operáciu, rozhodujete sa len podľa informácií z druhej ruky alebo podľa odporúčania iného lekára. Ale prečo by ste sa zároveň nemohli pozrieť napríklad na porovnanie úspešnosti operácií na jednotlivých oddeleniach, ale aj u jednotlivých lekárov.
Poisťovne to nerobia, lebo na to nemajú dosť dát a nechcú si ešte viac rozhnevať doktorov. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou to nerobí, lebo mu to zákon neprikazuje - a nechce si pohnevať lekárov. Preťať to môže len štát, ktorý postavenie pacienta posilní tým, že zdravotníkom prikáže informácie poskytovať a poisťovne a regulátora zaviaže ich triediť a zrozumiteľne zverejňovať.
Do poslednej chvíle
Výhrada, že pacienti tomu neporozumejú a že takéto zverejňovanie prinesie do brandže zbytočne ďalší stres, určite príde. Rovnako to bolo aj pri zavádzaní povinnosti zverejňovať na webe všetky nové zmluvy, ktoré uzatvárajú zdravotné poisťovne.
Účelom bolo, aby sa v štátnej poisťovni menej kradlo a aby súkromné poisťovne nemohli tajne uprednostňovať napríklad nemocnice, ktoré majú príbuzných majiteľov. Zdravotníkom sa podarilo vylobovať odklad a tak zákon pre nich platí len od novembra tohto roka.
V praxi to znamená, že poisťovne dostali rok času na to, aby najväčšie excesy odstránili dovtedy, kým sa začnú rokovania o kontraktoch na budúci rok. Možno aj preto, ak dnes požiadate niektorú súkromnú poisťovňu, aby vám ukázala aj informácie zo zmlúv, ktoré uzavrela pred účinnosťou zákona, odmietne vás.
