Nikdy som sa netajil svojím názorom na denník SME. Ide o čisto protivládny denník, ktorý doslova nenávidí Smer a jeho predstaviteľov. Je to denník, ktorý sa súčasne rozhodol nahradiť opozíciu a správa sa ako politická strana. Je to denník, ktorý musí mať vždy pravdu a ktorý nepripustí, že môže existovať aj iné hodnotové vybavenie, ako má jeho redakcia. A je to denník, ktorý často uverejňuje nepravdivé tvrdenie a odmieta uverejňovať opravy, čím hrubo porušuje zákon. Arogantnosť a urážajúci štýl jeho komentátorov už ani netreba spomínať.
Tieto charakteristické črty denníka SME sa neúmerne zvýraznili v poslednom období, a preto som sa legitímne rozhodol, že nemá žiadny význam reagovať na jeho otázky. K tomuto záveru som dospel po tom, čo denník SME odmietol uverejniť opravu zjavne nepravdivých skutkových tvrdení proti mojej osobe. Asi sa už však necíti najpríjemnejšie, keď v sobotnom vydaní samotný šéfredaktor vynaložil maximálne úsilie, aby čitateľom vysvetlil, čo to vlastne o mne napísali a že majú určite pravdu.
Detaily sú zbytočné
Vôbec nie je potrebné ísť do detailov. Denník SME by si mohol najať aj nositeľa Pulitzerovej ceny. Ani ten by neobhájil jeho tvrdenie, že som podporil režim prezidenta Janukovyča, keď Ukrajina nepodpísala asociačnú dohodu s EÚ. Ide o čistý výmysel denníka SME, keďže som veľmi jasne formuloval, že „mi je ľúto, že Ukrajina takýto krok neurobila“. A obhajoba šéfredaktora Matúša Kostolného, že mali k dispozícii iba nejakú agentúrnu správu, z ktorej čerpali pri útoku, je smiešna a nehodná postavenia šéfredaktora. Aj novinársky elév musí čosi vedieť o objektívnej zodpovednosti vydavateľa za obsah periodika.
Navyše, aj samotná agentúrna správa obsahovala moje vyjadrenie, že mi je ľúto, že Ukrajina nepodpísala asociačnú dohodu s Úniou. Slovenské médiá takisto vedia, že všetky moje verejné vyhlásenia sú nahrávané a okamžite prístupné na oficiálnej internetovej stránke Úradu vlády SR. Tak to bolo aj s mojím vystúpením na HN Clube, z ktorého záznam bol zverejnený ešte počas dňa, teda bol dostupný aj pre denník SME.
K obdobnej situácii došlo aj v prípade nepravdivého skutkového tvrdenia, že pri rekonštrukcii zámku v Rusovciach sa má v ňom vybudovať aj služobný prezidentský byt. Zjednodušene povedané - „vláda sa rozhodla zrekonštruovať Rusovce, aby R. F., ak vyhrá prezidentské voľby, mal kde bývať“. Nikdy nebol žiadny zámer stavať v Rusovciach nejaký byt pre prezidenta, bez ohľadu na to, kto bude víťazom volieb.
Jasne to dokazuje vládny materiál týkajúci sa rekonštrukcie kaštieľa, ktorý o žiadnom služobnom byte pre prezidenta nehovorí. V tomto kontexte až tragikomicky pôsobí postup autorky tohto článku, ktorá nielenže ignorovala vládny materiál, ale neposlala na tlačový odbor Úradu vlády ani len otázku, či v kaštieli má byť služobný byt prezidenta, a napokon argumenty pre svoj článok zháňala až po jeho uverejnení a našich výhradách voči nemu. Je teda evidentné, že denník SME si celý svoj príbeh vymyslel od začiatku do konca, aby kandidátovi Smeru uškodil.
Nakoniec, škodiť vláde a vládnej väčšine v parlamente, to je základná modlitba denníka SME. A obhajoba tohto donebavolajúceho klamstva, ktorú zvolil šéfredaktor, len potvrdzuje, že v záujme uškodiť je denník SME pripravený urobiť čokoľvek.
Nemá to význam
Typické pre denník SME je aj to, že ak sa mu nehodí nejaký údaj, tak ho bez váhania označí za totálnu hlúposť. Takto to bolo aj v prípade celkovej sumy na záchranu bánk, ktorú som citoval z oficiálneho dokumentu Komisie.
Musím konštatovať, že pokus šéfredaktora denníka SME za každú cenu obhájiť nepravdivé skutkové tvrdenia ma ešte viac presvedčil, že nemá žiadny význam odpovedať na otázky redakcie.
Je zrejmé, že denník SME nikdy neopraví tieto klamstvá a ani sa za ne neospravedlní. A ani apel šéfredaktora, že je priestupkom, ak im neodpovedám, lebo vraj tým neodpovedám ani potenciálnym voličom, mi vôbec nezarezonoval. Ubezpečujem denník SME, že poznám veľa možností, ako svoje postoje tlmočiť voličom a vôbec na to nepotrebujem SME. Chápem, že denník SME má finančné problémy, ako aj problémy s poklesom nákladu, ale nie je mojou úlohou spolupracovať s protivládnym, ba až posadnutým médiom.
Vážnym faktom je aj to, že SME neuverejňovaním opráv hrubo porušuje tlačový zákon. Ak denník na každodennej báze moralizuje, mám aj ja právo o ňom povedať, že porušuje zákon. Podľa tlačového zákona môže denník odmietnuť uverejnenie opravy (okrem formálnych dôvodov) len vtedy, ak môže dokázať pravdivosť toho, čo o mne napísal v súvislosti s Ukrajinou alebo Rusovcami, čo nedokázal ani samotný šéfredaktor.
A ak niekomu denník SME už opravu uverejnil, aj tu porušuje hrubo zákon, pretože opravu treba zverejniť na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, akým bolo uverejnené nepravdivé skutkové tvrdenie. Denník SME zaklame, a aby sa nepovedalo, niekde nenápadne čosi napíše, čo považuje za opravu. Takmer vždy si na túto „sebareflexiu“ vyberie spodný roh jednej zo zadných strán, aby si to čitateľ ani nevšimol.
Pamätám sa na obdobie napätia medzi mojou prvou vládou a médiami. V druhom vládnom období sme prejavili veľký záujem o korektné vzťahy. Denník SME nemá takýto záujem, pretože by nemohol byť protivládnym periodikom. Preto ho budem jednoducho ignorovať a súčasne pripomínať voličom, prečo je to tak.
To, aký je denník SME nenapraviteľný, ukázal aj vo svojom sobotnom vydaní. Nielenže príspevkom šéfredaktora priznal absolútny nezáujem na spolupráci, ale opäť nepravdivo, na titulnej strane, zaútočil. Tento raz - na Roberta Kaliňáka - pre nákup rebríkov pre hasičov. Urobil z ministra vnútra zlodeja, lebo vraj kupoval rebríky draho, a tiež netransparentného, lebo vraj bez súťaže. Denník SME sa postavil do úlohy špecialistu na hasičskú techniku, lebo potreboval zasa útočiť. Vôbec pritom nebral do úvahy, že Robert Kaliňák postupoval na základe riadne vysúťaženej rámcovej dohody a predovšetkým - išlo o úplne iné vybavenie ako to v Česku, s ktorým denník SME nákupy porovnával.
„Ficovo mlčanie“ je teda len reakciou na šéfredaktorovo priznanie. Ale kto chce kam, pomôžme mu tam.
