V jesenných daždivých dňoch je väčšina veľkomiest odpudivá. To naše, považované za povestne najmenšie na svete, obzvlášť. Tunajší čas sychravosti a prehánok človeka chtiac-nechtiac skľučuje. Slnko aj celý deň nezasvieti. Nad ulicami sa vznáša špinavá sterilita. V ranných, studených a slizkých hmlách chodca zahreje len vlastný dych, čo šíri živočíšne teplo. Stromy sa scvrknú a zošúveria. Pouličné kanály vyvrhujú zo svojich útrob mútnu vodu namiesto toho, aby ju do seba vsakovali. Ani na poludnie sa naozaj nerozvidnie, vládne neustále iba šero.
Hovorí sa, že proti nevľúdnemu vlhkému počasiu najlepšie chráni silný duch. Lenže zachovať si pevnú vôľu začína byť u nás túto jeseň heroický výkon. Keď som mladým nemeckým spisovateľom v Berlíne prednedávnom rozprával, že na Slovensku má zásadný mocenský vplyv politická strana, ktorá sa de facto volá „Áno“, mysleli si, že si z nich strieľam. A keď som dodal, že väčšinu jej lídrov tvoria bývalí televízni moderátori, považovali to za nápad hodný literárnej fantastiky.
Niežeby nemecká politická scéna pri detailnejšom pohľade budila bohvieako vyspelejší dojem. Ale predsa len je jej základom vyspelá občianska spoločnosť, ktorá – napriek mnohým tragickým výkyvom v minulosti – stojí na pevných demokratických základoch. Lenže našinec, ktorý len pred pár rokmi s miernym optimizmom vítal zmenu pomerov, teraz pociťuje priepastnú márnosť. A bezmocne bohuje.
Odnedávna je líder strany súhlasu ministrom. Pripadá mi to ešte nebezpečnejšie, ako keď tu vládla partaj, čo sa zaštítila pseudovlastenectvom či národnou a štátnou lojalitou. Vtedajší nešikovní a provinční babráci sa nezmohli na rafinovanosť, s akou postupuje naprieč režimami a mocenskými štruktúrami mediálny magnát unikátneho formátu.
Začínam byť na všadeprítomné klamstvá a protichodnosti zvyknutý. Líder „Áno“ najsledovanejšiu televíziu nevlastní, hoci ju v skutočnosti vlastní. Premiér si svojho dlhoročného kolegu nesmierne váži, ale zároveň ho razom odvolá z funkcie. Ten, kto politických protivníkov odpočúval, ich vskutku neodpočúval. To už je skoro ako v gaučových televíznych seriáloch, kde herci predstierajú, že predstierajú predstieranie reality.
„Národné charakteristiky nie je ľahké presne vymedziť, a keď sa presne vymedzia, často sa ukáže, že sú to banality alebo navzájom nijako nesúvisia,“ napísal George Orwell v roku 1941. Napriek tomu mi v jesennom hneve nedá, aby som nepátral po povahových črtách tunajších ľudí, ktoré vyvolávajú totálnu ľahostajnosť voči momentálnemu nechutnému mocenskému dianiu.
Spotrebiteľské návyky ukazujú, že rozdiely medzi občanmi v rôznych krajinách sveta sa v uplynulých rokoch výrazne zmenšili. Globálne sa vraj odlišujeme už iba v drobnostiach. Všetci sme údajne rovnaké individuality.
Lenže stačí sa kedykoľvek z cudziny vrátiť sem a okamžite si uvedomíte nespočetné odlišnosti. Tu je niekoľko mojich subjektívnych, paušálnych súdov: reč je vulgárnejšia, reklamy polopatistickejšie, masmédiá povrchnejšie, šoféri drzejší, dôchodcovia zatrpknutejší, vtipy oplzlejšie, móda konzervatívnejšia, policajti arogantnejší, kostoly robustnejšie, filmy nudnejšie, alkohol nekvalitnejší.
Všetko má svoju príčinu a fakt, že Bratislavčania žijú priemerne o deväť rokov kratšie ako Viedenčania, taktiež mnohé napovedá o stave nášho života. Rovnako príznačné je, že masovo zhromaždiť sa dokážeme len pri sledovaní hokejových šampionátov. Alebo je toto ideálny nový občan, pre ktorého je tu od minulých volieb bizarná aliancia? Tunajší obyvatelia nie sú zlí. Iba nepoučiteľní. Dnes sú navyše vystavení organizovanému klamaniu najpopulárnejších masmédií.
Miestnom tradíciou je, že majetok a moc sa sústreďujú v malej skupine ľudí. Málokde inde vo svete nájdete toľko partií, kamarátšaftov či stretnutí bývalých spolužiakov ako tu. Nikde inde sa pri zoznámení so šéfmi veľkých firiem ihneď nedozviete podrobnosti z ich včerajšieho bujarého alkoholického večierka.
Jestvuje vedecká teória, podľa ktorej akýchkoľvek dvoch ľudí na zemeguli od seba vzájomne delí priemerne iba šesť osôb. Pritom jeden môže byť trebárs Sydneyčan a druhý býva kdesi na Aljaške. Ktovie, ako sa našli, ako dobre sa navzájom poznajú alebo čo na seba navzájom vedia premiér a jeho minister-popularizátor slova „áno“. Je dôležité pokúšať sa pochopiť pohnútky ich konania, inak nedokážeme predvídať ich ďalšie skutky.
Jeseň ukázala, že tento malý štát naďalej upadá. Ako pred dvoma rokmi napísal predseda vlády vo svojej propagačnej predvolebnej knihe: „Naša krajina potrebuje viac morálky: rešpektovania civilizovaných pravidiel spolužitia v politickom živote aj v podnikaní, zdravé sebavedomie, odvahu a statočný postoj voči korupcii, ale aj pokoru a normálnu ľudskú slušnosť v našom každodennom živote.“
Škoda, že tieto značne patetické, no dozaista chvályhodné slová dnes nemožno premiérovi pripomenúť. Nie sú totiž jeho vlastné. Napísal ich zaňho asistent. A ešte dodal: „Slovensko bola v očiach zahraničia akási divná, ba divoká krajina. Prvé, čo človek po prekročení hranice musel robiť, bolo vysvetľovať, čo sa to u nás vlastne deje.“
