Autor je komentátor denníka SME
Západ nedobehneme, ani keby sme mu bežali oproti, vravelo sa za komunizmu. Počas predošlých dvadsiatich piatich rokov sa „dobiehanie Západu“ stalo mantrou. A odrazu sa zdá, že tento cieľ nikdy nedosiahneme. Že je to cieľ pripomínajúci mrkvu zavesenú na palici, ktorú si somár na svojom chrbte vlečie so sebou.
Došlo mi to, keď som kráčal po bratislavskej ulici v istej, ako sa dnes vraví, lukratívnej štvrti. Pred jednou z honosných víl, ktoré tu vyrástli, stála drahá čierna limuzína a pod ňou sa rozprestieral výhľad na celú Bratislavu. Akoby luxusné auto malo takisto právo spočinúť pohľadom svojich reflektorov na panoráme mesta.
Niektorí nielenže dobehli Západ, ale ho ďaleko predbehli. Iní sa zas neposunuli ani o kúsok dopredu. A toto rozpätie spoločnosti široko rozkročenej v póloch prepychu a biedy nedovoľuje reálny pohyb dopredu, neumožňuje, aby sme sa ako spoločnosti k Západu približovali tak rýchlo, ako by sme si želali.
Vždy pripravení
„Krajiny bývalého komunistického bloku prišli k slobode väčšinou príliš lacno. Hrdinský odpor proti totalite bol záležitosťou nepatrnej menšiny, pre väčšinu, ako sa dnes ukazuje, bola túžba po slobode len túžbou po výhodách Západu bez ochoty prevziať so slobodou aj zodpovednosť,“ konštatuje český kňaz Tomáš Halík.
V novembri 1989 prišla väčšina ľudí na námestia naozaj predovšetkým s vidinou, že odstránenie komunistickej moci povedie k zvýšeniu životnej úrovne.
