AUTORSKÁ STRANA PETRA MACSOVSZKÉHO

Spisovná slovenčina, zrozumiteľnosť a ľudskosť

Inak vyzerala slovenčina v roku 1899, inak v roku 1920, inak v roku 1953, inak v roku 1977, inak v prvom roku samostatnosti a inak dnes.

Spomeňme si na Vladimíra Mečiara, na jeho írečitý prejav, na nelogické a smiešne vetné konštrukcie. (Zdroj: TASR)

Situácia je vcelku komická: každý z nás má svoju predstavu o spisovnej podobe slovenčiny, ale tí bojovnejší tvrdia, že človeka človekom a verejného funkcionára verejným funkcionárom robí predovšetkým dôkladná znalosť nášho štátneho jazyka.

Zaiste, vedieť sa zrozumiteľne a presne vyjadrovať, to by mala byť podmienka prijatia do štátnej služby. Lenže aj tým najpripravenejším sa pritrafí, že občas použijú nejaké nespisovné slovko, invalidný zvrat, nesprávny slovosled.

Vtedy fanatici spisovnej slovenčiny pribehnú a začnú poukazovať na neboráka úradníka, ktorému do inak strojeného prejavu vkĺzlo čosi zo živej reči. Lebo reč je živá. Je to živý systém.

Tvrdili profesori na vysokej škole v časoch škaredého socializmu. Jazyk (reč) sa vyvíja „dole“ (a zdola!), na ulici, na trhu, na športových podujatiach, doma v kuchyni a na gauči, a nie v jazykovedných ústavoch. Tam sa v zatuchnutých pracovniach usilujú živú (a dynamickú) reč skúmať, zdisciplinovať, obstrihať, kodifikovať.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia ste mohli natrafiť v knihách na takéto slová: bruchopas, brýzgal, holopysk, honcuľa, kefuľka, ločprdina, múdrosráč, ošvábiť.

Čas pracuje

Kodifikácia – to je téma! Aj tí, ktorým sa podarilo vychodiť základnú školu, vedia, že nechýbalo veľa a Slováci by dnes hovorili nie mäkučkou rečou stredoslovenských junákov, ale trnavským nárečím. Kodifikovanie jazyka je bohumilá činnosť. Užitočná kratochvíľa.

Každú chvíľu sa niečo kodifikuje. Respektíve čistí a redukuje. Inak vyzerala slovenčina v roku 1899, inak v roku 1920, inak v roku 1953, inak v roku 1977, inak v prvom roku samostatnosti a inak dnes. Jazykovedci nezaháľajú a usilovne zbavujú slovenčinu (podľa nich) zbytočných, nespisovných, zastaraných slov.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia (vďaka takým chlapíkom ako prekladateľ Blahoslav Hečko či básnik Štefan Moravčík) ste mohli natrafiť v knihách na takéto slová: bruchopas, brýzgal, holopysk, honcuľa, kefuľka, ločprdina, múdrosráč, ošvábiť, pľúzganica, vyčajčil, zduteľ…

Uzákonené normy nemávajú dlhú platnosť. Slovenčina Jozefa Cígera Hronského či Gejzu Vámoša by u dnešných ochrancov spisovnej slovenčiny sotva prešla.

V tých časoch sa jednoducho mäkké „i“ a tvrdé „y“ používalo podľa troška iných zákonitostí. Normy platia vždy len v prítomnosti, o také dve či tri generácie sa náš úzus stáva zastaraným a pomaly aj nezrozumiteľným. Všetko, čo dnes povieme a napíšeme, o sto rokov takpovediac zmení alebo stratí význam.

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Téma: Autorská strana


Článok je zaradený aj do ďalších tém Čítanie+

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Bezdomovec, ktorý pil drahé víno a 42-krát daroval krv

Štefan Karner žil osem rokov na ulici. Netradične. Holil sa, pral si veci a prespával u priateliek.

NITRA

Bývalého poslanca parlamentu Gauliedera našli mŕtveho

Príčiny smrti vyšetruje polícia.

Neprehliadnite tiež

Stĺpček Petra Schutza

Únia nie je bez chýb, no i tak tvorí základný priestor Západu

Po 60 rokoch je jedno, či toľko integrácie, koľko sa do únie len zmestilo, bolo dobre či zle.

Márne čakanie (Sliacky)

Jarná karikatúra Mikiho Sliackeho na víkend

PÍŠE ANTONIO TAJANI

Na populizmus musí Európa reagovať skutkami

Môžeme premýšľať nad našimi chybami, nad tým, čo treba zlepšiť. Ale nesmieme strácať odvahu a prestať byť hrdí na to, čo sme spoločne vybudovali.

PÍŠE MARIUS IVAŠKEVIČIUS

Skutoční Európania si teraz len posilňujú svaly

Ich hlas bude počuť o pár rokov, možno až desaťročí.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop