Situácia je vcelku komická: každý z nás má svoju predstavu o spisovnej podobe slovenčiny, ale tí bojovnejší tvrdia, že človeka človekom a verejného funkcionára verejným funkcionárom robí predovšetkým dôkladná znalosť nášho štátneho jazyka.
Zaiste, vedieť sa zrozumiteľne a presne vyjadrovať, to by mala byť podmienka prijatia do štátnej služby. Lenže aj tým najpripravenejším sa pritrafí, že občas použijú nejaké nespisovné slovko, invalidný zvrat, nesprávny slovosled.
Vtedy fanatici spisovnej slovenčiny pribehnú a začnú poukazovať na neboráka úradníka, ktorému do inak strojeného prejavu vkĺzlo čosi zo živej reči. Lebo reč je živá. Je to živý systém.
Tvrdili profesori na vysokej škole v časoch škaredého socializmu. Jazyk (reč) sa vyvíja „dole“ (a zdola!), na ulici, na trhu, na športových podujatiach, doma v kuchyni a na gauči, a nie v jazykovedných ústavoch. Tam sa v zatuchnutých pracovniach usilujú živú (a dynamickú) reč skúmať, zdisciplinovať, obstrihať, kodifikovať.
“V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia ste mohli natrafiť v knihách na takéto slová: bruchopas, brýzgal, holopysk, honcuľa, kefuľka, ločprdina, múdrosráč, ošvábiť.
„
Čas pracuje
Kodifikácia – to je téma! Aj tí, ktorým sa podarilo vychodiť základnú školu, vedia, že nechýbalo veľa a Slováci by dnes hovorili nie mäkučkou rečou stredoslovenských junákov, ale trnavským nárečím. Kodifikovanie jazyka je bohumilá činnosť. Užitočná kratochvíľa.
Každú chvíľu sa niečo kodifikuje. Respektíve čistí a redukuje. Inak vyzerala slovenčina v roku 1899, inak v roku 1920, inak v roku 1953, inak v roku 1977, inak v prvom roku samostatnosti a inak dnes. Jazykovedci nezaháľajú a usilovne zbavujú slovenčinu (podľa nich) zbytočných, nespisovných, zastaraných slov.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia (vďaka takým chlapíkom ako prekladateľ Blahoslav Hečko či básnik Štefan Moravčík) ste mohli natrafiť v knihách na takéto slová: bruchopas, brýzgal, holopysk, honcuľa, kefuľka, ločprdina, múdrosráč, ošvábiť, pľúzganica, vyčajčil, zduteľ…
Uzákonené normy nemávajú dlhú platnosť. Slovenčina Jozefa Cígera Hronského či Gejzu Vámoša by u dnešných ochrancov spisovnej slovenčiny sotva prešla.
V tých časoch sa jednoducho mäkké „i“ a tvrdé „y“ používalo podľa troška iných zákonitostí. Normy platia vždy len v prítomnosti, o také dve či tri generácie sa náš úzus stáva zastaraným a pomaly aj nezrozumiteľným. Všetko, čo dnes povieme a napíšeme, o sto rokov takpovediac zmení alebo stratí význam.
