Dopracovať sa k prevahe pozitívnych emócií k Charte 77, ktorej jubileum je tu už opäť, bolo zložitejšie, než by sa zdalo.
Hneď po avízach z Hlasu Ameriky, čo bol prvý kontakt, hneď druhým boli zosilnené policajné represie, ktoré dobehli i miesta také opustené za chrbtom pánaboha, ako boli Košice.
Základnú pozíciu, že Charta len (výrazne) skomplikovala žitie v tzv. sivej zóne, a inak nepriniesla žiadnu úľavu, autor textu neopustil až do prevratu.
Ani neskôr to na rýchly zvrat nevyzeralo. Nekomunistickí signatári – napríklad Bohumil Doležal – vniesli silné alternatívne pohľady na takpovediac vnútorný metabolizmus Charty.
Ideologické výhrady proti helsinskému paktu, na ktorého dodržiavaní Charta postavila svoju filozofiu a tlak proti režimu, by sa aj dali prekonať. (Helsinki – okrem iného – betónovali delenie z Jalty.)
Oriešok boli argumenty, že ako „všeobjímajúce“ hnutie s početnou flotilou exkomunistov, ktorí sa zakrývali Havlom, ale boli spolupáchateľmi – aspoň metafyzicky – zločinov 50. rokov, Charta nemá morálny nárok vstupovať do tvorby demokratického kapitalizmu.
