Autor je redaktorom MF DNES
V Bruseli sa v stredu a vo štvrtok uskutoční prvá schôdzka nového amerického ministra obrany Jamesa Mattisa s jeho náprotivkami z iných krajín NATO. Predovšetkým členské štáty nášho regiónu na nej budú mať čo vysvetľovať vrátane Slovenska.
K Severoatlantickej aliancii pristúpili štáty strednej a východnej Európy podobne ako k Európskej únii. Aspoň v niektorých prípadoch stredoeurópskych politikov zaujíma jedine, koľko dostanú peňazí z eurofondov. Vstup do Severoatlantickej aliancie bol v niečom podobný.
Menej ako percento
Zásadným spôsobom zvýšil aj ekonomickú kľúčovú hodnotu každej krajiny, teda jej bezpečnosť pred útokom zvonka. V prípade Česka a Slovenska sa náš príspevok k spoločnej obrane obmedzil len na vyslanie niekoľkých stoviek našich vojakov na zahraničné misie aliancie a potom už len na tú natiahnutú "bezpečnostnú" ruku.
Ospravedlnením by nám nemalo byť, že sme v Európe neboli jediní, že podobne ako my sa správala aj väčšina krajín západnej Európy a hlavnú ťarchu výdavkov na bezpečnosť NATO niesli čoraz viac Spojené štáty.
Skôr výhovorkou než ospravedlnením bolo, že operácie expedičnej aliancie, predovšetkým tá afganská (iracká bola do značnej miery mimo štruktúry aliancie), boli v réžii USA. Tie boli hlavným hýbateľom oboch týchto operácií a potom ešte oveľa zložitejších nákladnejších stabilizačných nasadení síl krajín NATO.
Dôvodom, prečo sa udiali, bol predovšetkým v prípade Afganistanu teroristický útok na Spojené štáty 11. septembra 2001. V prípade Iraku bolo zdôvodnenie oveľa zložitejšie, no i tu možno povedať, že keby nedošlo k 11. septembru, nebola by druhá vojna v zálive v USA presaditeľná.
Slovensko, ktoré vtedy ešte nebolo v NATO, sa postavilo k vojne v Iraku (na rozdiel od Nemecka a Francúzska) solidárne a vyslalo pomerne významný kontingent vojakov, čo robí z Babylonu jeden z najsvetlejších okamihov Slovenska, pokiaľ ide o ich spojenecké záväzky voči Spojeným štátom.
Lenže odvtedy už uplynulo veľa vody a Slovensko sa od svojho vstupu do NATO správa ako členská krajina po všetkých stránkach horšie, ako keď sa o členstvo ešte len snažilo. Už päť rokov po vstupe do aliancie boli slovenské výdavky na obranu na 1,5 percenta HDP. V krízovým rokoch to boli výdavky na obranu, kde sa najvýraznejšie škrtalo.
Až sa Slovensko dostalo pod jedno percento a na chvost aliancie. Že to tak robili aj ďalšie štáty regiónu, s výnimkou Poľska, nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou. Navyše, úroveň našich armád bola mizerná, naše po Varšavskej zmluve zdedené zbrane zastarané a až na výnimky v porovnaní so západnou výzbrojou nekonkurencieschopné. Náš prínos k spoločnej obrane bol teda ešte symbolickejší.
Príbeh NATO odštartoval prevrat v Československu Čítajte Príliš slabý ruský budíček
Potom prišla výstraha v podobe ruskej invázie do Gruzínska, zabalená v rámci nášho upokojovania seba samých do lživého tvrdenia, že Tbilisi si ju samo vykoledovalo. Rusko však už dvadsať rokov pred zásahom okupovalo veľkú časť gruzínskeho územia. Aj keby Gruzínci začali operáciu ako prví, nerobili by nič iné, len obnovovali kontrolu nad svojím medzinárodne uznaným územím.
Akurát, že Rusom sa to nepáčilo. Gruzínsko nám však nestačilo. Musela prísť ruská okupácia a anexia Krymu, invázia ruských špeciálnych síl na východnej Ukrajine a kremeľská po nacisticky sformulovaná doktrína o "ochrane" ruských menšín žijúcich za hranicami Ruska, aby sa východné krídlo NATO prebralo z letargie.
