Autor je publicista a teológ
V Modrom salóne Slovenského národného divadla ožil v pondelok príbeh Natálky z Vítkova.
Štyria neonacisti zaútočili 19. apríla 2009 na dom, v ktorom bývala deväťčlenná rómska rodina. Stalo sa to na Morave, vo Vítkove na Opavsku. Traja z nich hodili do okien zápalné fľaše, štvrtý čakal v aute. Na mieste činu svoj skutok sprevádzali rasistickými pokrikmi.
Pri útoku boli zranení traja ľudia. Najvážnejšie zranenia utrpela Natálka, ktorá nemala vtedy ešte ani dva roky. Hlboké popáleniny mala na 80 percentách tela.
Podarilo sa dokázať súvislosť medzi konaním extrémistov a 120. výročím narodenia Adolfa Hitlera. Podpaľači rodine zásadným spôsobom zmenili život. Matka sa liečila zo zranení štyri mesiace. Natálka strávila v nemocnici viac ako osem mesiacov. Má za sebou desiatky operácií a z lekárov má strach.
Projekt predstavenia Natálka je z dramaturgického hľadiska významný preto, lebo sa stal súčasťou ponuky SND pre školské predstavenia.
Po predstavení sa diskutuje
História nie je v podaní súboru nostalgickým či moralizujúcim spomínaním, ale vytvára prepojenia v mysliach účastníkov na rôznych úrovniach.
Dramaturgička Miriam Kičinová po predstavení aj s hercami a historikmi ostávajú na pódiu a vedú dialóg ďalej.
“Príbeh nevinného Ježiša sa skončil tragicky. No stal sa paradigmou nového prístupu k postoju k slobodnému a hlboko ľudskému životu, v ktorom majú miesto porozumenie a hlboké emócie otvorenosti voči všetkým.
„
V Modrom salóne prebiehala po 45-minútovom predstavení takmer dvojhodinová diskusia, v ktorej zazneli svedectvá ľudí, ktorí pracujú s rómskou menšinou priamo v osadách, ľudí, ktorí pri replikách o Natálkinom strachu znovu prežili svoje traumy zo svojho vojnového detstva pripomínajúce im deportácie do vyhladzovacích táborov, ktorým sa oni sami zázrakom vyhli.
Významné boli aj postrehy bývalých či súčasných študentov stredných škôl, ktorí hovorili o tom, ako sa dnes v školách (ne)učí dejepis a ako sa nedostanú k otázkam, ktoré majú.
Historici hovorili o tom, ako žalostne málo vedia študenti, ktorých doteraz stretli, o dvoch slovenských totalitách.
Husáka nepoznajú, Tisa áno
Zaujímavé bolo konštatovanie Martina Slávika o tom, ako v školách nepoznajú portrét Gustáva Husáka, ktorý visel na stene počas celej mojej školskej dochádzky a bol tam ešte aj dva roky po mojej maturite.
No poznajú portrét Jozefa Tisa, ktorý bol počas môjho kontaktu so školou tabu. Aj takéto efektívne môže byť nevzdelávanie. A ľudácke „vzdelávanie“.
História takto súvisí s našou prítomnosťou. Keď sa niekto chce vcítiť do situácie frustrovaného občana, môže sa započúvať do výpovedí neonacistov, ktorí vyriešia všetko fyzickým násilím a likvidáciou problémovej skupiny obyvateľov.
