Autor je interný doktorand na Katedre ústavného práva a teórie práva na Právnickej fakulte v Trnave
Odhliadnuc od rizika, že tento text bude označený ako snaha „precikať“ expertov Úradu vlády, si dnes predložený materiál k zrušeniu tzv. mečiarových amnestií zaslúži niekoľko poznámok.
V prvom rade treba povedať, že poctivá debata k téme amnestií si vyžaduje i dotknutie sa problému tzv. precedensu, o ktorom hovoria predstavitelia vládnej koalície a ktorému sa snažia svojím návrhom akože zabrániť.
V skratke povedané, problém spočíva v tom, že je tu, alebo skôr bola, obava o to, aby v budúcnosti Národná rada len tak prostredníctvom ústavného zákona nezlomila cez koleno akékoľvek individuálne rozhodnutie vydané napríklad súdom alebo nejakým iným kontrolným orgánom.
“Ústavný zákon znamená signál zmeny spoločenskej dohody v smere a spôsobe, akým bude štát spravovaný. Dohody z podstaty veci hierarchicky vyššej a podstatnejšej, ako je obyčajný zákon. Amnestie sú legitímnym a obhájiteľným kandidátom na predmet takejto dohody.
„
13 proti 150
Takzvaná „citlivo namiešaná esencia“, ktorú dnes vláda predkladá, znamená ad hoc formálne riešenie zmenou ústavy zaváňajúce alibizmom.
Po prvé neposkytuje garanciu toho, že Národná rada sa nebude snažiť presadiť precedensy, ako si zmyslí. Pretože limit ústavnej kontroly sa vzťahuje na zrušenie amnestií a nie na iné ústavné zákony, ktoré by teoreticky chcela Národná rada prijať.
To na margo toho vykrikovania o precedensoch. Čo je však kľúčové, je to, že nie je jasné, čo sa stane, ak Ústavný súd povie o otázke amnestií, že ju nemožno riešiť spôsobom prijatým Národnou radou. Lebo dnes o amnestiách de facto rozhodne Ústavný súd.
Do tretice potom, kto stojí nad Ústavným súdom? Lebo logika velí pomerať trinástich nezodpovedajúcich sa nikomu proti stopäťdesiatke zodpovedajúcej sa národu.
Čo pripísať do ústavy
Ak už tak veľmi išlo o právny štát, očakávalo by sa, že vláda sa pokúsi o niečo viac ako objavenie „teplej vody“ vo forme posilnenia kompetencie Národnej rady. Autentická snaha zabrániť nebezpečným precedensom a skutočne chrániť demokratický a právny štát by túto debatu viedli iným smerom – preč od alibizmu.
A to tak, že do ústavy by sa nedopĺňalo ustanovenie o posilnení kompetencie, ktorú už de facto Národnú rada má, ale ustanovenie o priamej ochrane akéhosi (mäkkého) materiálneho jadra ústavy, ktorého sa nemožno dotknúť a nemožno ho meniť (dnes skôr vyjadreného abstraktne cez nezrušiteľnosť ľudských práv, prípadne práva na odpor).
Hovoriac prakticky napr. z českej ústavy – „zmena podstatných náležitostí demokratického a právneho štátu je neprípustná“.
Možno to znie ako právnické slovičkárenie, ale je to hodnotovo odlišné nastavenie systému kontroly ústavnosti ústavných zmien. Kým pri tej prvej (materiálne jadro) by Ústavný súd musel jasne povedať, v čom je prípadná zmena ústavy v rozpore s podstatnými náležitosťami demokratického a právneho štátu a najmä, ako ich narušuje.
Aplikáciou tej dnes navrhovanej novely sa obmedzujeme na to, aby o mečiarových amnestiách rozhodol Ústavný súd, lebo Národná rada je málo.
To, že závery v prípade oboch konaní môžu byť rovnaké, je zrejmé, akurát systémová požiadavka na argumentáciu a aplikáciu testov, ktorými musia predmetné problémy prejsť, je diametrálne odlišná.
