Dá sa zhodnúť na verzii, že Pavlús musel odísť pre názor – ktorý nešíril. Ak si položíme vedľa seba ráznosť, s akou sa evanjelickí biskupi rozlúčili s mladým kňazom a slimačiu vôľu potrestať kňazov, ktorí verejne podporili Kotlebovu ĽSNS, musíme sa začudovať.
Na jednej strane je názor -, že spolužitie a zväzky gejov a lesieb pre neho problémom nie sú - prekážkou pokračovania v službe. Rozkol bol pravdepodobne vnímaný ako príliš zásadný, navyše Pavlúsov prípad mal poslúžiť na odstrašenie.
V prípade tých pár kňazov, ktorí podporovali parlamentných fašistov, sa hovorilo o miernych trestoch a uhýbavom odôvodnení, že – v tomto prípade katolícka – cirkev ich nebude za názor vylučovať.
Samozrejme, nechceme nabehnúť čelom na Kotlebovu propagandu. Ak sa on ukazuje na omšiach, púťach a s krížikom na saku, ešte to neznamená, že cirkvi si rovným dielom pestujú postoje ĽSNS.
Urobili by sme mu zbytočnú službu, ak by sme to tvrdili. A silno poškodili veriacich.
Fakt však je, že odmietnutie zvnútra cirkví, aké sa dostalo Pavlúsovi – po pohovore von –, a aké si vyslúžilo tých pár kňazov kampaňujúcich z vlastného presvedčenia za fašizoidnú stranu, sa zdá v nepomere.
Ak si prirátame nešťastne formulovanú požiadavku KBS zbaviť sa slovíčka humanizmus v národnom akčnom pláne pre deti, dostaneme istý obraz. Že otvorená myseľ je dnes väčším nepriateľom cirkvi než fundamentalizmus a netolerancia, ktoré prinášajú kotlebovci.
Skôr, než sa pobúrime a zdesíme, mali by sme hľadať cestu k zmieru. Porozumenie naprieč spoločnosťou dnes potrebujeme viac než v časoch, keď sme sa hádali nad referendom.
