Autor je publicista
Policajti zlaňovali z vrtuľníka, stíhačky preleteli, davy sa dostavili, kapitán si zase niekde zabudol výložky a papaláši porozprávali národu svoje múdra.
Rusko-boľševickí prostitúti podržali ďalší deň v košickej „ťurme“ mladého človeka za odstraňovanie symbolov ideológie potláčajúcej ľudské práva a slobodu. Väčšina odpočívajúceho národa si nič nevšimla a užila si voľný deň. Štátny sviatok ako struk.
Pod jeho triviálnosťou sa však skrýva niečo, na čo by sme zabudnúť nemali. Od roku 1992 sa časť Slovákov toporne snaží presvedčiť okolitý svet o tom, že 1. september má miesto v dejinách Slovenska preto, lebo práve vtedy s pompou povláčili po Národnej rade ústavu.
Nič proti ústavám – tá americká, nórska, francúzska, japonská či nemecká si určite zasluhujú svoje miesto v dejinách.
Problém 1. septembra 1992 je v tom, že z neho ako slama trčí snaha novoľudákov vymazať zo slovenských dejín iný prvý september. Povláčiť ústavu po Národnej rade mohli totiž aj 2., 3. alebo 4. septembra, nič by to na veci nezmenilo. Urobili to však presne prvého. Náhoda? Sotva.
A čo slovanská vzájomnosť?
Prvý september by si Slováci a Slovenky mali pamätať oveľa, oveľa lepšie z úplne iného dôvodu, ako je ten, ktorý nám podsúva dnešná štátna propaganda.
Prvého septembra sa slovenský národ kolektívne podieľal na veľkom zločine. Práve v tento deň roku 1939 vtrhlo do Poľska po boku hitlerovských vojsk 51-tisíc slovenských vojakov.
Tisov štát bezostyšne a ochotne prepadol susedný slovanský, dokonca katolícky národ. To, že vojenský príspevok Slovákov k tragédii Poľska bol len minimálny, nijako nezmenšuje váhu morálnej viny za príčinlivú spoluprácu našich predkov so zločincami.
