Matúš Mikšík je interný doktorand na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK a šéfredaktor mesačníka Knižná revue
Čierny zošit / Richard Pupala / Marenčin PT 2017
Richard Pupala vtrhol – povedali by sme, zohľadňujúc súčasný newspeak – do slovenskej literatúry v roku 2015 zbierkou poviedok s názvom Návštevy. Vtrhol preto, lebo už jeho debut zaujal časť literárnokritickej obce natoľko, že sa dostal medzi desať najlepších próz toho roku, teda figuroval vo finále súťaže Anasoft litera (a okrem poroty tejto súťaže ho kladne hodnotilo ešte niekoľko ďalších recenzujúcich).
Čo teda Čierny zošit, druhá autorova kniha? Je to tiež „anasoftovka“?
“Druhá Pupalova knižka asi „nevtrhne“ do Anasoft litery, no vlastne vôbec nie je zlá. A nie je ani príliš náročná pre – odpusťte – bežného čitateľa. Ide o čítanie takpovediac „vďačné“.
„
Nebyť precedensu, ktorý stanovila tento rok Trhlina Jozefa Kariku, azda by som sa priklonil k odpovedi „nie“ – autor totiž na prebale čitateľovi sľubuje „Strašidelné príbehy.“ A to dokonca takto, dvojslovnou, neúplnou, pretože bezprísudkovou vetou.
Takže na prvý pohľad (totiž, v prvom pohľade kupujúceho asi naozaj zohráva zadná obálka knihy významnú rolu) to vyzerá tak, že Pupala je autorom jednej „anasoftovky“ a jednej „žánrovky“.
Lenže – deliť knihy na zážitkové, prípadne oddychové a v užšom zmysle umelecké, môže byť neproduktívne, táto dichotómia je už zrejme v literárnom kontexte (sčasti) prekonaná. Ak by však aj celkom prekonaná nebola, musíme vospolok uznať aspoň to, že je prekonateľná.
Napríklad Bradburyho 451 stupňov Fahrenheita alebo Orwellov román 1984 už skôr považujeme za klasiku než za sci-fi. So žánrom hororu to je síce zložitejšie, ale, ako už bolo povedané, v našom kontexte cez túto hranicu prešla Karikova Trhlina.
Strach z kníh, ktoré sme si odložili do zásuvky Čítajte Problém nie je žánrovosť
Neviem, ako pristupoval k samotným textom autor (to mi, ostatne, ani neprináleží hodnotiť), ale výsledok pôsobí ako rozkročenie sa nad touto hranicou a (nevydarený) pokus o jej preklenutie.
Pupalovi by sa dala vyčítať technika akéhosi „scenáristického maľovania“, teda prenášanie obrazu a zvuku do slova takým spôsobom, že sa popritom jednotlivé scény nechtiac literarizujú. Inak si neviem vysvetliť to, že niekde postava „zaúpela“ (s. 5), inde tráva „vyhúkla“ zo zeme (s. 53), alebo že niekto niečo „odtušil“ (s. 150).
Takéto rozprávačské staromilstvo à la „poviedka prvej polovice 20. storočia“ však nepasuje do „súčasnej“ poviedky, o to menej ešte do „strašidelnej“. Čierny zošit je takpovediac príliš umelecký, čo mu uberá na autentickosti – vykresľované reality jednotlivých textov sú tak mierne „natrhnuté“, a s príchodom očividne nereálnych prvkov sa ešte viac trhajú.
Predstavte si papier – kým jeho štruktúra nie je narušená, je ťažké ho (priamym ťahom) roztrhnúť. Hneď ako ho čo i len trocha natrhneme, ide to oveľa jednoduchšie.
