
Keď v priamom prenose padala najskôr prvá veža Svetového obchodného centra v New Yorku a dvadsaťsedem minút za ňou druhá, bolo jasné, že svet sa zmenil.
Niežeby terorizmus dovtedy neexistoval, ale teraz sa stal cez médiá a pre svoju brutalitu takmer hmatateľným.
Už to nebolo „tam niekde ďaleko“, o „dvojičkách“ sme diskutovali všetci, doma, s kolegami, spolužiakmi či kamarátmi.
Už vtedy sa ponúkali skratkovité riešenia o kolektívnej vine celého náboženstva.

Terorizmus je dnes rovnako hmatateľný, ako bol v roku 2001. Nie je namierený voči nejakej kultúre, národu alebo náboženstvu.
Je namierený proti obyčajným ľuďom tak v USA či Francúzsku, ako aj v Iraku, Afganistane či Egypte. Obeťami sú rovnako starí aj mladí, ženy i muži, kresťania aj moslimovia.
A rovnako ako po 11. septembri mali útoky konkrétnych vinníkov, tak ani dnes za terorizmus nemôže celý národ alebo celé náboženstvo. Každý, kto terorizmus zneužíva na šírenie nenávisti voči celým skupinám, sa stáva spolupáchateľom.
Lebo o to teroristom, tak sa efekt ich násilia prejavuje nielen v mieste útoku. Napríklad aj na Slovensku.