Autor je doktorand na Právnickej fakulte v Trnave, spolupracuje s Via Iuris
Pri kuloárovom šepote, že premiér Robert Fico údajne zvažuje kandidatúru na sudcu Ústavného súdu, nejeden právnik spozornel. Racionalita velí predpokladať, že ide o pokus o mediálnu kačicu. Pretože predstava je to bizarná.
Úradujúci premiér, ktorý bude ústavným sudcom.
Jeden deň de facto rozhodoval o tom, čo zákonom bude alebo nebude. A druhý deň sedí v sudcovskom talári, kde bude posudzovať (aj) ústavnosť zákonov vytvorených svojou vládou.
Prechod medzi politickou funkciou a sudcovskou funkciou je samozrejme možný. Vo svete existuje viacero prípadov. No určite nie zo dňa na deň. A už tobôž nie z predsedu vlády na predsedu Ústavného (alebo akéhokoľvek) súdu.
Všetci na Ústavný súd
Pred pár dňami som písal o tom, ako bude Slovensko tento rok hľadať svojich kandidátov na sudcov Ústavného súdu a ako to pravdepodobne nebude verejnosť zaujímať.
Dnes, úsmevne povedané, nech svoju údajnú kandidatúru ohlásia aj právnici Žitňanská, Danko a Kaliňák a z témy obsadzovania Ústavného súdu nebude len politická, ale aj mediálna udalosť roka.
Vyššie uvedené však v sebe nesie možné poučenie. Tým je potreba zamyslieť sa nad tým, ako je nastavený proces voľby sudcov Ústavného súdu.
Že prečo? Pretože, to je poctivý spôsob, ako zabrániť tomu, aby mediálne kačice pristáli na jazere. Nehovoriac o možnosti, že na Ústavnom súde budú sedieť odborníci, ktorí už nie sú spojení s politikou.
