Petr Šabata pracuje v Českom rozhlase
Timothy Snyder: Obnova národů; Polsko, Ukrajina, Litva, Bělorusko 1569 – 1999, Preklad: Petruška Šustrová, Praha, 2018.
Po roku 1989 mohla Európa popri vojnách balkánskych dosť dobre zažiť aj vojny medzi Poľskom, Ukrajinou, Bieloruskom a Litvou.
Boli tam vrchovatou mierou splnené všetky predpoklady pre ozbrojený konflikt ako v Juhoslávii: strašné staré krivdy, neisté hranice a chuť nacionalistov na všetkých stranách.
Naozaj bola situácia na severovýchode Európy taká krehká?
„Tam, kde došlo k ozbrojenému konfliktu ako v Juhoslávii, verejnosť bola poučená o predchádzajúcich konfliktoch z čias vojny a údajnej starobylej nenávisti. Tam, kde prevládli mier a prosperita ako v Poľsku, sa do centra diania dostal historický naratív o návrate do Európy,“ vysvetľuje americký historik Timothy Snyder v knihe Obnova národov (Poľsko, Ukrajina, Litva, Bielorusko 1569 - 1999).
A podáva správu nielen o „starobylej nenávisti“ kúsok na sever a východ od slovenských hraníc.
Jeho originálna štúdia sa dá čítať aj ako história jedného zložitého regiónu v Európe, ktorý sa v pravej chvíli dokázal vyhnúť vojne - vďaka niekoľkým osvieteným politikom, príťažlivosti európskej integrácie (!), a to napriek starým príkoriam a krivdám.
Holokaust ako návod
Tento motív je najaktuálnejšou a najnaliehavejšou časťou knihy, ktorá mapuje históriu spomínaného územia v období 1569 (vznik Poľsko-litovskej únie) až do roku 1999, keď Poľsko vstúpilo do NATO. Prináša poučenie, ako ľahko môžu ľudia aj celé národy prepadnúť šialenstvu, vraždeniu a pomste.
A ako je možné aj s takou minulosťou zariadiť dobrú budúcnosť.
Kedy vznikajú národy, čo vyvoláva etnické čistky, ako sa môžu štáty zmieriť? Týmito tromi otázkami vymedzuje obsah knihy sám autor Timothy Snyder - profesor na univerzite v Yale, špecialista na dejiny strednej a východnej Európy, autor kníh Krvavá zem (rovnako o histórii Poľska, Ukrajiny, Bieloruska a pobaltských krajín), O tyranii: 20 lekcií z 20. storočia a ďalších.
Preskočme teda kapitoly o pohnutej histórii územia od 16. storočia a prenesme sa do obdobia medzi dvoma svetovými vojnami. V Európe vznikli národné štáty vrátane Československa, Poľsku pripadla väčšina Volyne a celá Halič, vznikla sovietska Ukrajina a sovietske Bielorusko.
Pre Ukrajinu bola skutočnosť, že si ju uzurpoval Stalin, strašná - za veľkého hladomoru v rokoch 1932 - 1933 zomrelo päť miliónov obyvateľov.
Najhoršie časy toto skúšané územie však len čakali. Už pred vojnou zložité poľsko-ukrajinské vzťahy sa nielen vinou druhej svetovej vojny - Stalina a Hitlera - zmenili na občiansku vojnu.
„Druhá svetová vojna bola na Ukrajine a v Poľsku oveľa krutejšia než na západnom fronte,“ tvrdí Snyder.
„Vojna, okupácia, hlad, represie, deportácie a genocída, to je vymedzenie situácie, v ktorej Poliaci a Ukrajinci žili a umierali dlhých šesť rokov,“ upozorňuje Snyder na predpoklady následného vraždenia medzi Poliakmi a Ukrajincami.
Kľúčovú rolu pritom zohralo nemecké vraždenie Židov.
V najkrutejšej kapitole Etnické čistky na západnej Ukrajine potom čítame: „Mnohí mladí Ukrajinci, ktorí vstúpili do nacistickej pomocnej polície v roku 1941, slúžili od roku 1939 v sovietskych milíciách... Konečné riešenie, teda vraždenie Židov, ich naučilo, že k masovému vraždeniu civilistov je potrebná precízna organizácia a včasný nástup mužov ochotných strieľať mužov, ženy a deti.
Hoci boli vyhladzovacie tábory dosť blízko, vo Volyni ku koncu roka 1941 a v roku 1942 neboli Židia transportovaní vlakmi do táborov, ale museli pochodovať na otvorené pole, a nezabíjali ich plynom, ale guľkami... Spolu asi dvanásťtisíc ukrajinských policajtov pomáhalo štrnástim stovkám nemeckých policajtov povraždiť asi dvestotisíc volynských Židov.“
Na severovýchod od slovenských hraníc sa odohrávali zverstvá, o ktorých sa dodnes málo vie, a je Snyderovou zásluhou, že ich podáva naturalisticky aj analyticky.
„Na jar nasledujúceho roka, v marci a apríli 1943, prakticky všetci títo ukrajinskí policajti odišli z nemeckých služieb a pridali sa k ukrajinským partizánom UPA (ukrajinská povstalecká armáda)... Títo partizáni, ktorí hromadne vraždili Poliakov v roku 1943, používali techniku masového zabíjania, ktorú sa naučili od Nemcov,“ upozorňuje Snyder.
Spolu UPA v roku 1943 pozabíjala vo Volyni štyridsať- až šesťdesiattisíc poľských civilistov.
A potom prišla pomsta
A čo bolo ďalej?
„Väčšina Poliakov, ktorí hrôzy vo Volyni prežili, utiekli z domu. Spomienky na krutosti spáchané na tých, ktorých milovali, prinútila tisíce z nich chopiť sa prvej príležitosti pomstiť ich smrť...
