Ak sa potvrdí, čo avizuje v koncoročnej bilancii bývalý šéf švédskej diplomacie Carl Bildt, že s oslabením stredu a posilnením politických okrajov bude čoraz ťažšie skladať nové vlády v Európe, čaká nás prehodnotiť rolu „zradcu“.
Posledné domáce focusy tiež naznačujú, že dokonca výrazné udalosti – Kuciak a následné protesty – urobili škody na percentách len do určitej miery. Voličské skupiny sa zdajú zabetónované, a preto skladanie ďalšej vlády môže len bolieť.
(Voličov určite, ale isto aj účastníkov vládnutia. Aha, kompromisy pripravili Most o Šebeja aj Žitňanskú a nech nevravia, že neprekáža.)
Už po marcových voľbách to dopadlo tak, že sa lepilo naprieč hodnotovými „no-go“ zónami. Čo radi pripomínajú Sulík aj Remišová vždy, keď sa z koalície ozve čosi o tom, že alternatíva bude zase dáky zlepenec.
O nevýhodách takýchto multikulti vlád sme sa napočúvali dosť. Povedzme si radšej čosi o výhodách zlepencov.
