Autor je veľvyslancom Slovenska v USA
Štvrtého apríla uplynie 70 rokov od vzniku NATO. Som rád, že Slovensko nebude vo Washingtone chýbať, keď si ako členský štát spolu s ostatnými pripomenie toto výročie, od ktorého sa nedá oddeliť ďalší medzník - náš vstup do aliancie v roku 2004.
Pätnásť rokov v porovnaní so siedmimi desaťročiami naozaj nie je veľa, ale súdiac podľa toho, čo o bezpečnosti, NATO a spojenectvách s tým súvisiacich počúvame práve v týchto dňoch, akoby to už bol príliš dlhý čas, a preto si treba znovu zopakovať, o čom to bolo vtedy a o čom je to dnes.
Žiada sa mi navyše niečo k tomu povedať už aj preto, lebo som mal česť za Slovensko viesť prístupové rokovania do NATO.
Žiadne uprostred
Namiesto historického exkurzu by som sa rád podelil o epizódu, ku ktorej sa v myšlienkach vraciam práve teraz. Bolo to v marci 1999, keď som sa v Bruseli zúčastnil na ceremónii vztýčenia vlajok Česka, Poľska a Maďarska, našich troch susedov, ktorí sa vtedy stali členmi NATO.
Keď dohrala česká hymna a po nej zostalo ticho, lebo nenasledovala naša slovenská, tak ako na to bola moja generácia zvyknutá z čias spoločného štátu, bolo spečatené, že po roku 1989 Slovensku ušla prvá príležitosť stať sa členom aliancie demokratických krajín.
Stáli sme na križovatke, pretože sme sa vlastnou vinou vyčlenili zo strednej Európy integrujúcej sa do západných štruktúr. Azda si ešte niektorí pamätáme, ako sme napriek tomu počúvali, že sa vlastne nič nestalo, lebo „keď nás nechcú na Západe tak pôjdeme na Východ...“
Príbeh NATO odštartoval prevrat v Československu Čítajte Našťastie, opäť vlastným pričinením, sme dostali druhú šancu a naša vlajka bola vztýčená v sídle NATO 2. apríla 2004. Pre mňa zostane osobným zadosťučinením, že som mohol byť opäť pri tom, keď hrala naša hymna, ale najmä preto, že Slovensko odolalo pokušeniu byť niekde uprostred.
V našom prípade by však „uprostred“ znamenalo vybrať sa na východ a je jasné, že nejde o geografiu, ale o to, že by tu boli nastolené iné spôsoby vládnutia ako u našich bezprostredných susedov.
O vtedajšom období a súvislostiach sa už povedalo všetko a priznám sa, že ma už unavuje opakovať všetky bez akýchkoľvek pochýb platné argumenty v prospech členstva v NATO. Skôr ma udivuje to, ako sa za krátkych pätnásť rokov zabúda na súvislosti a ako sa účelovo vytvárajú iné, alternatívne, ktoré postupne plnia náš politický priestor.
Nemôžem sa zbaviť dojmu, že dnes sa NATO a naše členstvo dostali do polohy, v ktorej sa pomaly stáva politicky ošemetné povedať, že je to dobré pre Slovensko. Nie zriedka to znie skôr ako povinná jazda než presvedčenie. Hovorí sa viac o záväzkoch a povinnostiach ako o rozhodnutiach z našej vôle.
Akoby sme stále robili niečo pre Brusel, spojencov, Američanov, a nie kvôli sebe. Navyše, banálne konštatovanie o tom, že členstvo v NATO je pre Slovensko dobrá vec, sa nezaobíde bez uistenia, že napriek (!) tomu chceme mať dobré vzťahy s Ruskom.
Sankcie nemohli nebyť
Tieto dôvetky netreba, lebo vyznievajú ako ospravedlnenie a naše členstvo v NATO stavajú do protipólu k vzťahom s iným štátom. V tomto duchu sme sa od jedného prezidentského kandidáta nedávno dozvedeli, že „kvôli Ukrajine a záujmom Západu sa nedáme zatiahnuť do vojny proti Rusku“.
