„Schovaný-neschovaný, idem!“ kričím z kuchyne a pomaly idem hľadať syna. Našľapujem na špičky. Zastanem uprostred izby a počúvam. Šuchot, chichot a noha trčiaca spod gauča. „Musíš sa skryť lepšie,“ napomínam ho.
Nevinná hra na skrývačku je pre mňa synonymom prežitia. Je to tak odvtedy, ako som v domove dôchodcov pre preživších holokaustu navštívila pána Poláka.
Sedel v invalidnom vozíku, pôsobil nesmelo, krehko a svoj osud odhaľoval neochotne. Len po milimetroch. V mnohom bol jeho príbeh podobný desiatkam tých, s ktorými som sa stretla neskôr, keď som príbehy obyvateľov tohto domova spracúvala do knihy Stretnutie tých, čo prežili šoa.
Sú to príbehy plné násilia a nespravodlivosti, transportov, otrockej práce, neľudskosti, mučenia a smrti. Sú však medzi nimi aj také, v ktorých hrala dôležitú úlohu skrýša.
Sedem mesiacov a jeden deň
„Vôbec neviem, ako som to mohol vydržať“, povedal a dlho sa díval na svoje ruky. Počas mojej návštevy to boli ruky deväťdesiatročného muža, posiate hnedými škvrnkami a vystúpenými žilami. Ľahko sa triasli.
No pred viac ako sedemdesiatimi rokmi práve tieto ruky zvierali lopatu a v pivnici kopali jamu. Tá jama mu zachránila život. Bola totiž úkrytom, v ktorom napokon, bez svetla, s minimom jedla a vody, v úplnej samote, strávil sedem mesiacov a jeden deň.
