Autor bol ministrom financií SR, pôsobí ako poradca ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
Pred dvoma týždňami som na tomto mieste písal o tom, ako sa na Slovensku (ale aj inde, napríklad v Poľsku) udomácnil mýtus o krutých, ba až drastických reformách a ako fakty svedčia o opaku – všade tam, kde boli reformy hlbšie a komplexnejšie, teda radikálnejšie, priniesli aj lepšie výsledky v oblasti rastu ekonomiky, vzniku pracovných príležitostí, rastu miezd a rastu kvality života.
A tam, kde reformy aj zo strachu pred ich „dôsledkami“ nerobili, je výsledkom zaostávanie a chudoba.
Reformy zahŕňali viaceré oblasti, ale v zásade išlo o makroekonomickú stabilizáciu a štrukturálne reformy, ako je daňová, sociálna, dôchodková, zdravotná, reforma trhu práce a podobne.
Asi najkontroverznejšou a najcitlivejšou spomedzi reforiem bola privatizácia.
Opäť platí, že to nie je len slovenské špecifikum, vo všetkých postkomunistických krajinách to bolo podobné.
Takže ak majú reformy ako také zlú povesť, o privatizácii to platí dvojnásobne. Do istej miery je to pritom pochopiteľné. Kupónová privatizácia bola kontroverzná a napriek tomu, že viedla k bezprecedentne rýchlemu, transparentnému a spravodlivému rozdeleniu akcií bývalých štátnych podnikov medzi obyčajných ľudí, jej konečné výsledky boli omnoho menej pôsobivé.
Zásadným problémom bola nedostatočná ochrana práv menšinových akcionárov.
Mečiarovská privatizácia Ficovi neprekážala
Najväčšiu ranu povesti však privatizácii zasadila mečiarovská tzv. divoká privatizácia rokov deväťdesiatych, keď boli za babku rozdané spriazneným ľuďom najlukratívnejšie podniky ako napríklad VSŽ Košice, či Slovnaft Bratislava.
