Predoslať treba, že pocit spravodlivého trestu či akejsi abstraktnej rovnováhy medzi skutkom a „odmenou“, je výlučne vecou subjektívneho vnemu a nastavenia posudzovateľa.
Neexistuje objektívny trest – už aj preto, že 21 rokov vo „fešáckom“ nórskom väzení (Breivik) nie je to isté ako 21 rokov v Alcatraze.
Priblížiť spravodlivosť môže kontext, keď vychádzame napríklad z poznatku, že priemerná sadzba za vraždu prvého stupňa je na Slovensku, povedzme, 20 rokov.
Ťažko sa vyjadriť, či za rolu spojky v kauze úkladnej vraždy s poľahčujúcou okolnosťou spolupracujúceho svedka je spravodlivých 15 rokov, alebo stačí desať.
Existuje však základný pocit, že za dva (aj jeden) životy, ktoré boli odžité z (necelej)tretiny, je desať aj pätnásť rokov málo.
Na druhej strane, ak je fakt, že nebyť Andruskóa bez trestu by vyviazli Marian Kočner a Alena Zsuzsová, ako rozdeliť spravodlivosť spravodlivo tak, aby jej bolo učinené zadosť z pohľadu obetí a ich rodín a súčasne aj koži svedka – odsúdenca, ktorú si zachraňuje?
