S Miroslavom Kollárom, ktorý sa odtiahol od poslaneckého podpisu koaličnej zmluvy, sa dá súcitiť.
Snaha zachovať si tvár a nepodľahnúť manierom občas čudných lídrov je zrozumiteľná u politika, ktorý už má vytvorený akýsi verejný obraz a nerád by si ho pošramotil krokom, ktorý by sa raz mohol intepretovať ako vynucovanie vernosti.
“Nie je to gesto dôvery, ale skôr latentnej nedôvery, neistoty a obavy z nedostatočnej previazanosti.
„
Pravda Kollára, že „nie je nevyhnutné ísť do neštandardných postupov“, je štrbavá azda v tom, že narúša symboliku aktu, ktorá sa mu nepozdáva.
Ako člen koalície, ku ktorej sa hlási obsahovo, však mohol prejaviť určitú toleranciu.
Nič v zlom, ale zviditeľnil sa v zmysle, že novinári majú adresu, na koho sa obrátiť, až vznikne prvá pochybnosť o podpore nejakého koaličného zákona.
Z politickej exotiky, ktorou spestruje život v karanténe Matovič, nie je hromadný podpis koaličnej zmluvy nápad určite najškodlivejší.
Pri značnej diverzite jeho klubu celého štvorspolku, je celkom zrozumiteľná snaha podporiť lojalitu symbolickým krokom, ktorého „historickosť“ dotvoria kamery snímajúce signatárov po jednom ako pri aklamatívnom hlasovaní. (Rúška a rukavice dostanú túto situáciu do kroník tak či tak.)
