Autor je študent filozofie a antropológie na Filozofickej fakulte UK
Prosím, vysvetlite niekto premiérovi, že nie je pendler ako pendler. Bol to myslím bývalý premiér Peter Pellegrini, ktorý poznamenal, že v dnešnej situácii sa životnosť informácií počíta v hodinách, ak nie rovno v sekundách. Dodal by som, že z definície informačnej spoločnosti toto tvrdenie platilo už skôr, pôsobivo o ňom píše napríklad nórsky antropológ Thomas Hylland Eriksen. Kontext tohto výroku však chápem.
Náš zrak a pozornosť musíme obrátiť do prítomnosti alebo budúcnosti. Vtedy však zistíme, že omnoho horší je stav, keď sa krátka informačná životnosť začne vzťahovať aj na inštrukcie, ako to teraz na svojej koži zažívajú desaťtisíce pendlerov. Tí sa sami seba začali hamletovsky spytovať: Testovať či netestovať?
Nebudem sa teraz vŕtať ani v tom, či je cena za test spravodlivá, keďže nie všetci za ne musia platiť. Nemám ani v pláne spochybňovať opodstatnenosť týchto testov, musím však spochybniť tvrdenie, že "pendleri, pendlujúci cez naše hranice, predstavujú riziko pre našich občanov".
Život pendlera
Po prvé: Množstvo pendlerov vrátane mňa sú a stále budú občanmi Slovenskej republiky. Po druhé: Slovo pendler nešťastne asociuje človeka, ktorý denne chodí sem a tam. Asi z čírej lásky k pohybu a skrytej nenávisti k hraniciam.
“Extrémny a ako sa ukázalo nepravdivý príbeh mal Matovičovi poslúžiť, aby ľuďom vsugeroval akúsi hrozbu.
„
To je však hlúposť. Môj pohyb ako študenta či pohyb dôchodcov, alebo zamestnancov pracujúcich z domu ešte pred vypuknutím epidémie bol, je a bude vždy minimálny. Hranice rešpektujeme. S istotou to môžem povedať aspoň za seba.
