Autor je výskumník pražského Ústavu medzinárodných vzťahov a učí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.
Ďakujem Jozefovi Bátorovi za reakciu na môj nedávny článok, v ktorom som argumentoval, že európska integrácia má okrem iného aj rasový a koloniálny základ. V závere článku tvrdím, že EÚ dodnes profituje zo vzťahov s Afrikou a že významná časť zisku zo slovenskej produkcie uniká z našej krajiny rovnako, ako sa to deje africkým krajinám.
Prečo potrebujeme serióznu kritiku Únie Čítajte Bátora uznáva existenciu problémov vo vonkajších vzťahoch EÚ, avšak vo vzťahoch Únie a Slovenska zdôrazňuje, že medzi rokmi 2003-2017 sa naša životná úroveň takmer zdvojnásobila, „keďže náš HDP na obyvateľa vzrástol o 94 percent“. V tom istom období k nám prišlo takmer 30 miliárd investícií z fondov EÚ.
Zmieňuje aj možnosti, ktoré pre nás plynú vďaka otvorenosti hraníc a trhov. Píše, že nevie, v čom by mala naša realita pripomínať stav kolónií, keďže sme slobodnou a rovnocennou členskou krajinou Únie. Jeho hlavnou kritikou je, že moje „konštrukcie nemajú oporu v bežnej akademickej literatúre“.
Kto započíta ekologickú záťaž
Argument o raste HDP a životnej úrovni je problematický z dvoch dôvodov. Po prvé, medzi rokmi 2003-2016 stúpla ekologická záťaž Slovenska z úrovne 2,17 planéty na úroveň 2,58 planéty. To znamená, že ak by celý svet mal takú životnú úroveň ako Slovensko, potrebovali by sme zdroje z viac ako dvoch planét namiesto jednej.
Náš rast bol teda neudržateľný a prispel k ekologickým problémom, ktorým dnes svet čelí.
Po druhé, rast HDP neznamená automaticky nárast životnej úrovne celého obyvateľstva. Nerovné rozdelenie bohatstva má za následok, že z rastu profitujú niektorí viac a iní menej (ak vôbec) a určite neplatí, že sa (takmer) zdvojnásobila životná úroveň všetkých alebo väčšiny obyvateľstva.
Je otázne, či je vôbec zmysluplné merať ju prostredníctvom HDP, ktorý v sebe zahŕňa aj ekologicky škodlivú činnosť a naopak ignoruje napríklad neplatenú ženskú prácu.
