Autor je vedecký pracovník v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov Univerzity Komenského v Bratislave a odborný asistent na Katedre bezpečnostných štúdií Univerzity Karlovej v Prahe. Článok publikujeme v spolupráci s Visegrad/Insight.
Históriu Visegrádu si môžeme rozdeliť na tri epizódy. Od roku 1991 do roku 2004, keď krajiny vstúpili do Únie, bol zmyslom celej skupiny "návrat na Západ". Keď bol cieľ naplnený, formát sa zachoval ako regionálne fórum, ktoré bude doplnkom a podporou európskej integrácie.
Európska migračná kríza v roku 2015 je začiatkom tretieho obdobia, keď sa V4 premenila na "opozičný blok" migračných politík EÚ. Mats Braun to nazýva "postfunkčný moment V4", keď sa skupina náhle posunula od poddajnosti ku kritike.
Tento regionálny konsenzus sa však zdal jednorazovou udalosťou. Po kríze sa niektoré členské krajiny V4 pokúsili dištancovať od skupiny, ktorá bola vnímaná ako stále kontroverznejšia pre zlý obraz Maďarska a Poľska v EÚ. (Napríklad na Slovensku, ako zdôrazňuje Tomáš Strážay vo svojej nedávnej analýze, niektorí kritici požadovali opustenie skupiny).
Keďže kríza Covid-19 vytvára nové iniciatívy, ako napríklad "malý schengenský priestor" medzi stredoeurópskymi krajinami, miestnym regionálnym formátom sa môže opäť venovať zvýšená pozornosť. Ale z pohľadu širšej historickej perspektívy sa zdá, že V4 dosť dobre korešponduje s predstavou "ad hoc koalície" (termín pôvodne vytvoril Milan Nič).
Hoci niektoré spúšťače, ako bola migračná kríza v roku 2015, môžu dať tomuto zoskupeniu nový život (a novú kontroverznú identitu), nereaguje rovnako viditeľným spôsobom na iné krízy.
Aspoň časť z toho pravdepodobne súvisí so skutočnosťou, že V4 je ako subregionálny formát zapojený do širších inštitúcií európskej a transatlantickej spolupráce. Čiže EÚ a NATO už svojou prítomnosťou vyriešili množstvo skutočných a potenciálnych problémov v regióne, ktoré by inak spôsobili, že by sa spolupráca sťažila alebo dokonca znemožnila.
Ochrana pred tankmi, brzda autokratov
Členstvo strednej Európy v západnom liberálnom poriadku ju určite nezmenilo na raj na Zemi. Medzi západnými a východnými časťami EÚ a medzi nerovnomerne rozvinutými oblasťami v jednotlivých postkomunistických členských štátoch pretrvávali značné hospodárske nerovnosti. Tridsať rokov po páde Berlínskeho múru sa teda jasne prejavili pocity sklamania a zradených očakávaní.
Tieto pocity prispeli k rastu euroskeptických postojov, ako aj k nebezpečnému demokratickému úpadku v regióne, ktorý, ako sa zdá, sa v dôsledku pandémie len prehĺbil.
“Prenášanie mnohých problémov a oblastí politiky na EÚ a NATO vytvára prostredie na spoluprácu, ktoré by za alternatívnych okolností pravdepodobne neexistovalo.
„
V tomto kontexte naplnenom pesimizmom sa oveľa menej zdôrazňuje skutočnosť, že západná prítomnosť v strednej Európe bola v skutočnosti úspešná, pokiaľ ide o regionálnu bezpečnosť a stabilitu.
V skutočnosti samotná existencia spolupráce V4 je týmto podmienená - dokonca aj v prípadoch, keď táto spolupráca spočíva v obťažovaní Bruselu za jeho nešťastné migračné politiky.
Na úvod, jedným zo spôsobov, ako NATO zaručilo regionálny mier a stabilitu, je poskytnutie „ochranného dáždnika“, ktorý chráni stredoeurópske štáty pred zahraničnými zásahmi. V roku 2020, na rozdiel od roku 1968, sa obyvatelia Prahy nemusia báť ruských tankov. Čo pre obyvateľov Kyjeva, Minska alebo Tbilisi nie je ani zďaleka také samozrejmé.
Ani s riadnou dávkou fantázie si dnes nedokážeme predstaviť ruské tanky v Prahe, o to menej slovenské tanky v Budapešti. V minulosti túto myšlienku nadšene vyjadrili miestni národní populisti - čo by pre nás malo znamenať, že niektoré historické problémy zostávajú nevyriešené a mohli by sa rýchlo obnoviť v inej politickej klíme.
Preto bezpečnostný poriadok, ktorý Západ garantuje, nielen chráni pred vonkajšími zásahmi, ale aj zaisťuje, aby regionálne kostry zostali bezpečne uzamknuté v skriniach - aspoň zatiaľ. Nato však samotné NATO nestačí.
EÚ tu vstupuje do hry ako hlavný faktor pri obmedzovaní autoritárstva a jeho spolužiakov, nacionalizmu a iredentizmu, ktoré boli semenom mnohých regionálnych konfliktov. Napriek tomu, že EÚ nedokáže zablokovať autoritárske tendencie, aspoň ich brzdí.
Stanovením minimálnej úrovne politickej slušnosti núti diktátorov, aby vykonávali svoje "pávie tance" v Bruseli, alebo aby spolu s Leninom podnikli dva kroky vpred, jeden krok späť.
Igor Matovič je za hranicami Slovenska slabý Čítajte História radí
Alternatívnu históriu strednej Európy, ktorá sa "nevrátila na Západ", ale - podobne ako väčšina postsovietskeho sveta - zostala na geopolitickej hranici medzi Západom a Ruskom, nie je príliš ťažké si predstaviť. Je pravdepodobné, že by sa brodila krízami, neistotou a konfliktmi.
Niekomu sa to môže zdať ako prázdne špekulácie či akési bezpečnostné cvičenie v rozdúchavaní strachu. Stačí však zájsť po podporné historické príklady do 30. rokov, ako ich zažil tento región.
Zle konsolidované demokracie, ktoré vznikli po prvej svetovej vojne, sa zrútili rýchlo (Československo ostáva pozoruhodnou výnimkou) a vzájomné výčitky zabránili regiónu vytvoriť funkčný systém bezpečnosti. (Piłsudského iniciatíva Intermarum nebola nikdy funkčná a iné projekty spolupráce boli zjavne nedostatočné).
Namiesto toho krajiny strednej a východnej Európy dovolili, aby ich rozdiely boli zmanipulované iredentistickou veľmocou (nacistické Nemecko), ktorá ich obťažovala, jednu po druhej, čo nakoniec viedlo Európu do zničujúcej svetovej vojny.
Tí v krajinách V4 a mimo nej, ktorí požadujú "Európu suverénnych národných štátov" alebo úplne opúšťajú EÚ, podceňujú mieru, do akej by tu skutočne mohli byť okolnosti, ktoré viedli ku katastrofe 30. rokov.
Ostatný demokratický úpadok naznačuje, že aspoň niektoré demokracie neboli také konsolidované, ako sme sa domnievali v dôsledku prechodu v roku 1989. V súčasnosti neexistujú žiadne otvorené územné požiadavky v strednej a vo východnej Európe a štruktúra etnických menšín sa po roku 1945 výrazne zmenila. Samotné otázky menšín sa však nevyparili a staré ponosy by sa dali znovu aktivovať vo viac ako jednej krajine tohto regiónu.
A napokon dnešné Nemecko asi najmenej zo všetkých ašpiruje na úlohu iredentistického predátora. Bohužiaľ, v neďalekom susedstve máme ďalšiu moc, ktorej postoje sú nepríjemne povedomé a ktorá, keď dostane príležitosť, ochotne manipuluje s európskymi rozpormi vo svoj prospech.
Východné partnerstvo je dobré najmä pre strednú Európu Čítajte Bez dobrej alternatívy
Stručne povedané, relatívna prosperita a stabilita v strednej Európe sú dlžníkom bezpečnostného poriadku Západu. Formáty subregionálnej spolupráce, ako sú V4 alebo iniciatíva Tri moria, nemôžu byť nikdy alternatívami k EÚ, ale iba doplnkovými formátmi.
V skutočnosti sú samotné podmienené západnou prítomnosťou. Prenášanie mnohých problémov a oblastí politiky na EÚ a NATO vytvára prostredie na spoluprácu, ktoré by za alternatívnych okolností pravdepodobne neexistovalo.
Zaujímavým paradoxom je, že to umožňuje V4 niekedy vystupovať ako skupine "disidentov", ktorí spochybňujú hodnotu niektorých západných noriem a politických rozhodnutí. V strednej Európe sú niektorí obviňovaní z toho, že slepo napodobňujú Západ, a možno chce byť teraz región sám modelom pre novú európsku budúcnosť.
Ak je to tak, je to forma revizionizmu - ale revizionizmu, ktorý je zároveň podmienený štruktúrami, ktoré sa snaží spochybniť.
Autor: Aliaksei Kazharski
