Pokračovanie bieloruských protestov naberá rozmery a intenzitu, ktoré dovoľujú aj smelšie úvahy než obmedzenie Lukašenkovej moci. Rozšírenie požiadaviek demonštrantov od opakovania volieb k stop policajnému násiliu až rovno k rezignácii diktátora nesie jasné znaky prebúdzajúceho sa uvedomenia, že opozícia má naozaj väčšinu.

Kritické sa tu zdá zapojenie výrobných podnikov, v ktorých prestoje a štrajky nesú autentický potenciál otriasať piliermi moci.
Výrok ministra z Minska, že režim je pripravený rokovať o vnútornej situácii so zahraničím, môže byť šach a nesmie sa preceňovať. Dá sa však čítať aj ako prvé znamenie, že buď sa láme sám Lukašenko, alebo zopár najbližších poskokov, ktorí cúvajú vo viere zachovania svojich kariér do akéhosi budúceho usporiadania.