Je dôležité byť medzi svojimi
Pán Ladislav z Martinovej. (zdroj: SME - JOZEF JAKUBČO)Ladislav (60)
Kto v dnešnom svete cestuje za prácou, musí byť odvážny. Kedysi to ešte išlo, aj v Brezne som bol, aj v Krtíši, hocikde. Do 1987 som robil ako zvárač a potom tu v Rimavskej Sobote v mäsokombináte.
Ale od roku 1996, keď ma prepustili, už som nikde nepracoval.
Akože nepracoval? Pracoval som, tuto na družstve som pomáhal, keď bolo dačo treba. Zemiaky posadiť alebo iné. Ale už ani to družstvo nie je.
Potom som pomáhal poľnohospodárom tuto. Načierno. Len tak. Ale tí si už kúpili stroje a čo sme robili, robí teraz stroj. Už nás aj desať rokov nikam nevolajú, nič netreba.
Hore by aj robota bola, ale Maďarov tam nechcú a Rómov nikde nechcú. Aj za robotou som išiel, ale to už nie je ono. Človek chce byť medzi svojimi.
Aj sme odrobili, balkóny pozvárali na bytovke, železné konštrukcie zmontovali, traja sme boli, ale ich bolo viac. Ako sme mali nakúpené jedlo, všetko nám pokradli. A komu poviete? Nikto do týchto vecí nezasahuje. Museli sme tam skončiť, peniaze sme už nemali.
Na ubytovni sa všelijakí ľudia zídu. Aj Rumuni, aj Rusi, aj Ukrajinci, aj z rôznych regiónov a človeka berú, kým je v robote, no po robote už nie. A aj by človek chcel byť so svojimi, čosi robiť. Ja do pohostinstva nechodím, na ubytovni sedieť nechcem, tam niektorí popijú a aj sa pobijú, všelijakí sú ľudia.
Vraví sa, že sme rôzni, každý je napokon len človek, každý chce len voľajako žiť, ale nie je to tak. Mne sa žiada byť medzi svojimi. Ja s inými nevychádzam, už len keď sú z inej dediny, už sú to iní ľudia.
Aj už nemám taký vek, že by som do výšok mohol liezť a za robotou cestovať. Doma by som chcel čosi robiť, možno pri cestároch, takú ľahšiu robotu.
Veď ma aj volali jedni známi. Nie do Maďarska, lebo jedna rodina tuto od nás má takú skúsenosť, že ich tam nevyplatili. Do Rakúska pôjdem, už ma čakajú, povedali. Keby nebolo tejto korony, už by som tam bol. U nich by som býval, pokiaľ bude treba, aj robotu majú pre mňa, to sú naši ľudia.
