Veľká koralová bariéra, ležiaca severovýchodne západne od Austrálie, je so svojimi 900 ostrovčekmi a množstvom lagún najväčšou koralovou sústavou na svete. Má dĺžku 2300 kilometrov a šírku v rozpätí od dvoch do 150 kilometrov. V roku 2015 v nej žili viac ako dve miliardy koralov a tvorili jeden z najväčších ucelených biotopov na planéte.
V roku 2016 a 2017 však Veľkú koralovú bariéru zasiahli vlny morských horúčav. Počas týchto dvoch rokov polovica jej koralov vyhynula. Vedci venujúci sa výskumu koralových útesov nazvali tieto vlny vymierania odfarbovaním koralov. Kedysi pestrofarebné koralové útesy sa za menej ako dva roky zmenili na mŕtve schránky typické svojou bielou farbou.
„Dalo by sa povedať, že sa ekosystém zrútil,“ povedal v roku 2018 o katastrofe vo Veľkej koralovej bariére profesor Terry Hughes, riaditeľ Centra pre výskumu koralových útesov Austrálskeho vedeckého výboru (niečo ako Slovenská akadémia vied). Hughes a jeho kolegovia nepochybujú o tom, čo bolo príčinou vĺn morských horúčav – ľuďmi spôsobená klimatická zmena.
Koralové útesy už pravdepodobne nezachránime. Pri oteplení o dva stupne Celzia do konca storočia dôjde k rozpadu 97 až 99 percent koralových biotopov v Tichomorí, Indickom oceáne aj v Karibiku. Ide zrejme o prvý svetový ekosystém, ktorý pre klimatickú krízu dosiahol takzvaný tipping point, hraničný bod, z ktorého už nie je cesta späť.
Aj keď Hughes ostával posledné roky stále mierne optimistický ohľadom toho, či sa nám kolarové útesy podarí zachrániť, v lete 2020 avizoval ďalšie veľké vymieranie, už tretie za posledných päť rokov. Súčasná koralová štruktúra pritom podľa odhadov vedcov vznikala 6000 až 8000 rokov, pričom existuje na miestach, kde pred ňou státisíce rokov existovali iné koralové útesy.
Napriek Parížskej dohode, ktorá hovorí o neprekročení dvojstupňovej hranice a dokonca deklaruje snahu o udržanie oteplenia pod 1,5 stupňa, súčasný trend emisií sa skôr blíži k najhoršiemu scenáru možného štyri- až šesťstupňového oteplenia na konci storočia.
A hoci väčšina dôležitých hráčov Parížsku dohodu podpísala a po inaugurácii 21. januára k nej opäť pripojil Spojené štáty Americké nový prezident Joe Biden, aktuálne plány na znižovanie emisií nie sú dostatočné. Aj keby štáty do bodky naplnili všetky súčasné prísľuby a harmonogram zníženia emisií , bez zásadného technologického pokroku v zachytávaní oxidu uhličitého sú dva stupne oteplenia - pre koraly smrteľného - našou najlepšou možnosťou.
Nejde však len o samotné útesy. Okrem toho, že priamo na ne sú naviazané aj ďalšie skupiny živočíchov, na koralové útesy sú naviazané v dnešnom svete tvoria zdroj obživy pre 500 miliónov ľudí v podobe rybolov či možného turizmu.
Hraničné body
Podobných globálnych biotopov, ako sú korálové útesy, je na svete viacero a väčšina z nich je priamo ohrozená klimatickou zmenou. Na severe je to Grónsky ľadovec a zaľadnenie Arktídy, státisíce štvorcových kilometrov ruského a kanadského permafrostu, a najväčší lesný ekosystém tajga. Hovoríme aj o morských prúdeniach v Atlantiku, fenoméne El Niňo a La Niňa v Tichomorí alebo monzúnovom prúdení v Indii, tropických dažďových pralesoch v Brazílii aj Afrike alebo vysokohorských ľadovcoch v Himalájach, Andách, Kordilerách či Alpách.
A každý z nich má definovaný hraničný bod, po prekročení ktorého nebude možné zásadné zmeny zastaviť a spustí sa nezvratný proces, ktorý povedie k ich kolapsu.
Robert McSweeney, vedecký editor z projektu Carbon Brief, pripodobnil tento kolaps k hre jenga. Hra spočíva vo vyťahovaní drevených kvádrov, z ktorých je postavená drevená veža, tak aby hráči nenarušili jej stabilitu a zostala stáť. Hra sa končí v momente, keď už stabilitu jednoducho neudrží a zosype sa. Podobné je to tiež s poslednou kvapkou ako v tom známom prirovnaní o pohári a trpezlivosti.
Ale ešte kým veža spadne a pohár pretečie, tak každý vytiahnutý drevený kvádrik alebo každá kvapka znamená konkrétny negatívny vplyv klimatickej zmeny na životy miliónov ľudí či existenciu konkrétnych druhov rastlín a zvierat.
580 schodov
Keď sa vyveziete na Aqui de Midi Aiguille du Midi, najvyššie miesto v Európe prístupné lanovkou, máte možnosť lyžovať vo voľnom teréne Vallée Blanche smerom k mestečku Chamonix, kde sa v roku 1924 uskutočnila prvá zimná olympiáda. Vaša niekoľkohodinová jazda povedie po chrbte ľadovca Mer de Glace, druhom najdlhšom ľadovcom jazyku v Alpách, najväčšom vo Francúzsku.
Lyžiarska trasa končí pod vlakovou stanicou Montenvers, odkiaľ vás vlak odvezie späť do centra Chamonix. Od úrovne ľadovca k stanici krátkej lanovky, ktorá k vlaku vozí turistov, musíte dnes s lyžiarkami na nohách a lyžami na pleci vystúpať viac ako 580 schodov. Časť z nich je vsadená v skalnom brale, ktoré za státisíce rokov vyrezal v masíve ľadovec, časť tvorí provizórna kovová konštrukcia.
Nebolo ich vždy 580. Ľadovec kedysi vypĺňal celé údolie a siahal takmer k stanici lanovky. Ešte v roku 1988 od stanice stačilo k úrovni ľadovca prejsť tri schody. V roku 2000 ich bolo potrebných 118, v roku 2014, keď som Valle Blanche prvýkrát navštívil, ich bolo 360. Už vtedy som sa pri stúpaní na vrchol čudoval nad nedávnymi úrovňami ľadu vyznačenými na skale, akoby to bol nejaký epitaf alpského ľadovcového systému.
Mer de Glace mizne veľmi rýchlo, povedal v roku 2019 pre magazín New Scientist glaciológ Luc Moreau, ktorý rozpad ľadovca skúma. Do roku 2040 ustúpi ľadovec o ďalších 1200 metrov a od stanice Montenvers už nebude stačiť iba zbehnúť po 580 schodoch, aby ste sa ho dotkli. Pevninské ľadovce v Európe sa do roku 2100 zrejme stanú definitívne minulosťou.
Roztápajúca sa Arktída
Pravdepodobne už nezachránime ani Grónsky ľadovec a prídeme o trvalo zaľadnenú Arktídu, aj keď ich rozpad bude trvať oveľa dlhšie. Grónsky ľadovec, druhý najväčší ucelený ľadovcový objekt na zemi, už svoj bod zvratu podľa štúdie publikovanej v auguste 2020 v časopise Nature dosiahol. Aj keby sme od zajtra zastavili globálne otepľovanie, jeho hmota nezačne rásť. Vedci odhadujú, že obsahuje taký objem ľadu, že jeho úplný kolaps môže zdvihnúť hladiny svetových oceánov približne o sedem metrov.
Neznamená to, že vy alebo vaše deti sa budú opaľovať na plážach Grónska alebo Svarlbaldu a namiesto Chorvátska budeme na letné dovolenky spojené s kúpaním v mori chodiť na Lofoty či Island.
Rozpad Grónskeho ľadovca a odľadňovanie Arktídy bude trvať veľmi dlhý čas. No neustále sa zrýchľuje. Štúdia Univerzity v Leeds z januára 2021 priniesla znepokojivé dáta o zrýchľovaní tohto rozpadu. Za posledných 25 rokov sa rýchlosť rozpadu zvýšila o 57 percent a od roku 1994 prišla planéta o 28 biliónov ton ľadu. A rozpad sa netýka iba Grónska, ale aj Antarktídy.
Kam pôjdeme?
V denníku SME sme na konci augusta 2019 uverejnili fotoreportáž známeho fotografa Kadira van Lohuizena, ktorý viac ako rok a pol cestoval po svete a snažil sa zaznamenať dosahy rastúcich hladín na komunity na Kiribati, Fidži, Paupi Novej Guinei, Bangladéši ale aj v Spojenom kráľovstve či Spojených štátoch. Nazval ju: Kam pôjdeme? "Erózia pobrežia, záplavy, horšie a častejšie zosuvy, kontaminácia pitnej vody stále viac znamenajú, že ľudia zo stále sa zväčšujúcich oblastí po celom svete musia utekať zo svojich domovov a pozemkov. Takmer nikto, s kým som hovoril, nechce odísť. Jednoducho však nemajú inú možnosť, pretože podmienky sa neustále zhoršujú," povedal Lohuizena.
V prípade najhoršieho scenára oteplenia RCP8,5 môže hladina svetových oceánov stúpnuť do konca storočia o dva metre. Na územiach postihnutých záplavami bude na konci storočia v takomto prípade žiť viac ako 630 miliónov ľudí. Aj v prípade našich najlepších vyhliadok a udržania globálneho oteplenia pod 2 °C v rámci najoptimistickejšieho scenára bude postihnutých 190 miliónov ľudí, z ktorých veľká časť bude musieť opustiť svoje domovy a stanú sa klimatickými utečencami.
Milión utečencov, ktorí v rokoch 2015 a 2016 prišli z vojnou zmietanej Sýrie do Európy, vyvolali na jednej strane rast extrémizmu a pravicového populizmu na druhej strane skutočné výzvy spojené s ekonomickou a sociálnou integráciou. Téma klimatických utečencov sa stáva dôležitou nielen na pôde Organizácie spojených národov, ale aj pri debatách v inštitúciách Európskej únie. Na pôde Európskeho parlamentu sa diskutuje o koncepte klimatických utečencov a ich podpore.
A roztápanie ľadovcov je len jedna z pohrôm, ktoré nás vo svete zasiahnutom globálnou horúčkou čakajú.
Kolabujúce lesy
Za posledné dva roky sme mohli prostredníctvom médií sledovať zábery ničivých lesných požiarov - najskôr vlani na Sibíri, následne v Kalifornii a v dažďových pralesoch aj v Afrike, aj v Amazónii, aby potom najničivejšie požiare v histórii zažila Austrália.
Aj keď klimatická kríza sama neškrtla zápalkou, príčiny vzplanutí boli oveľa jednoduchšie - blesky, zabudnuté ohorky alebo cielené vypaľovanie -, práve globálne otepľovanie a javy s ním spojené desaťročia podmienky pre súčasný stav vytvárali. Sucho, rozklad jednotlivých lesných spoločenstiev a miznutie druhov prebiehajú vo všetkých lesných porastoch.
Už približne pri oteplení o 3 až 4 °C, ktoré dosiahneme na konci storočia nielen v prípade najhoršieho scenára, ale aj v mnohých oveľa viac pravdepodobných modeloch, dôjde k rozpadu Amazonského pralesa. Pri tomto oteplení sa podľa vedcov rozvinie v Pacifiku stabilný fenomén El Niňo, ktorý zdvihne teplotu a povedie k vysušeniu väčšiny povodia Amazonky. Rozširujúce požiare a ľudská činnosť však už dnes prispievajú k fragmentácii lesa, ktorý rozpad ešte urýchľuje. Podobné príčiny môžu viesť k rozpadu afrického dažďového pralesa.
Rovnaký problém budú mať takzvané boreálne lesy, tajgy. Teplotný stres, nedostatok vlahy, požiare a náchylnosť na choroby budú viesť k tomu, že ich postupne vytlačia trávnaté stepné porasty.
Severské tajgy v Rusku a Kanade, ktoré pokrývajú 17 percent súše a dažďové pralesy, aj keď iba so šiestimi percentami, sú nielen rozmanitými a najväčšími ucelenými biotopmi na zemi. Klišé znie, že sú pľúcami zeme, čo v praxi znamená, že dokážu absorbovať obrovské množstva oxidu uhličitého, veľkú časť z neho uložiť a zároveň produkovať kyslík. Len počas 90. rokov dokázali absorbovať dažďové pralesy 17 percent ľuďmi vytvorených emisií, ale v poslednom desaťročí to bolo už iba šesť percent.
A práve pre rozpad biomasy a intenzívne odlesňovanie, ktoré napríklad v Amazonskom pralese podporuje priamo brazílska vláda, už v polovici storočia môžu dažďové pralesy vylúčiť viac uhlíka, ako zachytia.
Hranica sa blíži
A sú tu aj ďalšie hraničné body, ktoré sa budú približovať tým, ako bude rásť v atmosfére koncentrácia oxidu uhličitého a stúpať globálna teplota - zásadne sa zmení atlantické prúdenie a Golfský prúd, čo by prinieslo ešte viac extrémov počasia do Európy; africké a indické monzúnové prúdenie dramaticky zosilní hurikány; extrémne horúčavy postihnú živočíchy vrátane ľudí; roztopenie permafrostu zvýši emisie metánu; zosilnenie El Niňa prinesie dramatické teplotné výkyvy v Južnej Amerike.
Tento projekt je spolufinancovaný Európskou úniou prostredníctvom grantu Európskeho parlamentu. Tento článok odráža výlučne názory autorov a Európsky parlament nenesie žiadnu zodpovednosť za použitie obsiahnutých informácií.Väčšina z nich dosiahne svoj hraničný bod oveľa skôr ako po naplnení štvor- až šesťstupňového oteplenia, ku ktorému na konci storočia smerujeme. Bez ďalších razantných krokov sa stanú nevyhnutnosťou našich detí a vnúčat.
Navyše mnohé z týchto javov môžu otepľovanie ešte urýchliť.
Zdroje:
- Hughes T. P., Kerry J. T., Baird A. H. et al. Global warming transforms coral reef assemblages. Nature 556, 492–496 (2018)
- Schiffman R., A Close-Up Look at the Catastrophic Bleaching of the Great Barrier Reef (2017)
- Dietzel A., Bode M., Connolly S. R., Hughes T. P., Long-term shifts in the colony size structure of coral populations along the Great Barrier Reef Proc. R. Soc. B. 28720201432 (2020)
- Readfearn G., Morton A., Great Barrier Reef suffers third mass coral bleaching event in five years, The Guardian (2020)
- McSweeney R., Explainer: Nine ‘tipping points’ that could be triggered by climate change, Carbonbrief.org (2020)
- Lenton T. M. , Held H., Kriegler E., Hall J.W. , Lucht W., Rahmstorf S., Schellnhuber H. J., Tipping elements in the Earth's climate system, Proceedings of the National Academy of Sciences (2008)
- Vaughan A., Special report: How climate change is melting France’s largest glacier, Newscientist.com (2019)
- Vincent C., Harter M., Gilbert A.,Berthier E., Six D. Future fluctuations of Mer de Glace, French Alps, assessed using a parameterized model calibrated with past thickness changes, Annals of Glaciology 55(66) (2014)
- Zekollari H., Huss M., Farinotti D., Modelling the future evolution of glaciers in the European Alps under the EURO-CORDEX RCM ensemble , The Cryosphere, 13, 1125–1146, (2019)
- King, M.D., Howat, I.M., Candela, S.G. et al. Dynamic ice loss from the Greenland Ice Sheet driven by sustained glacier retreat. Commun Earth Environ 1, 1 (2020)
- The IMBIE Team., Shepherd, A., Ivins, E. et al. Mass balance of the Greenland Ice Sheet from 1992 to 2018. Nature 579, 233–239 (2020)
- Lohuizen K., Mali by sme sa pripraviť na najväčšie presídlenie v histórii? (fotoreportáž), SME (2019)
- Kulp, S.A., Strauss, B.H. New elevation data triple estimates of global vulnerability to sea-level rise and coastal flooding. Nat Commun 10, 4844 (2019)
- Cox, P., Betts, R., Collins, M. et al. Amazonian forest dieback under climate-carbon cycle projections for the 21st century. Theor Appl Climatol 78, 137–156 (2004)
- Hubau, W., Lewis, S.L., Phillips, O.L. et al. Asynchronous carbon sink saturation in African and Amazonian tropical forests. Nature 579, 80–87 (2020)
