Autor je bývalý štátny tajomník ministerstva kultúry za Most-Híd
Tradícia nezáujmu o ministerstvo kultúry svoje korene zapustila príliš hlboko. A to aj napriek tomu, že roky tu boli silné tlaky na budovanie národného štátu, pri ktorom by práve rezort kultúry mohol byť „nápomocnou“ inštitúciou.
Politické strany po víťazných voľbách neobsadili tento rezort svojimi vplyvnými predstaviteľmi, ale v najlepšom prípade uznanými intelektuálmi, ktorí cez svoju osobnosť aspoň čiastočne dokázali uspokojiť očakávania kultúrnej obce na kultúrnosť (ale minimálne na kultivovanosť) politickej reprezentácie.
Nedokázali však presadiť zásadné reformy, zrealizovať kroky európskeho významu alebo aspoň výrazne zvýšiť rozpočet rezortu.
System error Ľubica Laššáková
Inú cestu z tohto pohľadu razil Marek Maďarič, ktorý dlhé roky bol silným mužom jeho strany a podarilo sa mu udržať kultúru (aj dotačnú politiku!) v potrebnej bezpečnej vzdialenosti od politikov a vytvoriť verejnoprávne dotačné fondy.
Na tomto princípe sme pred štyrmi rokmi vybudovali aj Fond na podporu kultúry národnostný menšín. Ako čas ukázal, tento systém verejnoprávnych dotačných fondov so značnou nezávislosťou je to najlepšie, čo sa v kultúre za uplynulých 30 rokov udialo.
Stal sa baštou kultúrnej politiky, ktorá dokáže posunúť svoje cieľové oblasti dopredu aj bez ministerstva kultúry, napriek politickým tlakom a snahám o necitlivé zásahy.
Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa všetko zmenilo. Na ministerstvo bola dosadená regionálna politička Ľubica Laššáková, ktorá z vyššie spomenutých parametrov nespĺňala ani jeden jediný a veľmi rýchlo si znepriatelila prevažnú väčšinu umeleckej a kultúrnej obce.
Bola však považovaná za akýsi dočasný „system error“, ktorý bude celkom určite napravený. Jedno je však isté, ministerka Laššáková zmenila paradigmu požadovaných vlastností ministra kultúry a tú povestnú latku nastavila žalostne nízko.
Takéto pravidlá ani nepotrebujeme
Prevziať štafetu po tejto epizóde bolo priam darom z nebies pre nasledujúceho šéfa rezortu. Obrovská podpora celej kultúrnej obce, zapájanie sa odborníkov do tvorby koncepčných a strategických materiálov na báze dobrovoľníctva je snom každého politika.
A práve preto je dianie na ministerstve kultúry v uplynulom roku nepochopiteľné a neakceptovateľné.
Nekompetentnosť, absencia vízie a arogancia moci sa spájajú v nesystémovosti krokov vedenia, spomedzi ktorých tie najvypuklejšie môžeme vidieť v posledných dňoch na viacerých medializovaných prípadoch.
Voľba riaditeľa divadla Novej scény je ukážkovým príkladom straty orientácie politika, jeho sebazaprenia. Súčasná ministerka pred necelými dvoma rokmi z pozície opozičnej političky, na margo zmien a odvolávaní v SND vyhlásila, že výber na tomto dôležitom poste musí prebehnúť „transparente, odborne, s výsledkom riadneho výberového konania“. Ako vtedajší štátny tajomník rezortu kultúry som s ňou súhlasil aj v komentári v SME.
Natália Milanová po svojom nástupe na ministerstvo predstavila smernicu, podľa ktorej hlavným cieľom je to, „aby postup výberových konaní bol férový, otvorený, transparentný, so zapojením občianskej spoločnosti“. Žiaľ, pravidlá zostali iba na papieri.
Keď výber šéfa DNS nevyšiel podľa jej očakávaní, namiesto rešpektovania výsledku sa obrátila chrbtom k na začiatku volebného obdobia pyšne deklarovaným hodnotám a svojim vlastným pravidlám.
Nuž, ak nerešpektujeme ani vlastné pravidlá, tak ich ani nepotrebujeme.
Jaroslav Naď si prosí múzeum
Prípad Múzea SNP poukazuje na iný nebezpečný symptóm nepochopenia ani základného poslania ministerstva.
