Autor je analytik Inštitútu pre stratégie a analýzy (ISA) Úradu vlády SR, text predstavuje súkromný názor autora
V čase predpandemického ekonomického boomu, ktorý bude s vysokou pravdepodobnosťou vďaka národným, európskym a globálnym stimulom pokračovať po zaočkovaní dostatočnej časti populácie, bol boj proti zvyšovaniu minimálnej mzdy sťažený realitou viditeľného ekonomického rastu a znižovania nezamestnanosti.
A to aj navzdory opakovaným varovaniam o škodlivosti zvyšovania hodinových miezd o niekoľko centov ročne.
Táto faktuálna núdza podporovala nadužívanie argumentu o nebezpečenstve zvyšovania minimálnej mzdy, ktoré je rýchlejšie či i len oddelené od zvyšovania produktivity práce - napriek tomu, že medzi týmito dvoma premennými neexistuje preukázaný vzťah v zmysle, ako ho komentátori podsúvajú.
Pohľad na empirické štúdie a vývoj v literatúre totiž ukazuje, že by sme sa nielen nemali báť zvyšovania minimálnej mzdy rýchlejším tempom než rastie produktivita práce, ale práve naopak by sme mali vnímať zvyšovanie minimálnej mzdy ako prostriedok pre produktívnejšiu ekonomiku a zamestnancov.
Šok: peniaze motivujú!
V roku 1982 vyslovil spoluautor a manžel dnešnej americkej ministerky financií Janet Yellenovej, ekonomický nobelista George Akerlof teóriu, že udržateľne vyššie úrovne úsilia sa u zamestnancov dajú docieliť vďaka vyšším mzdám.
Táto hypotéza, vychádzajúca z antropologickej teórie „recipročnej výmeny darov“ Marcela Maussa, priniesla do ekonómie rigoróznym spôsobom to, čo takmer všetci intuitívne chápeme – že snaha zamestnanca prispievať k úspechu spoločnosti, pre ktorú pracuje, sa zvyšuje s tým, do akej miery sa na jej úspechu podieľa.
