Radovan Javorčík je veľvyslancom SR v USA, 9/11 ho zastihlo v sídle NATO
Máloktorý september zásadne zmení rituály začiatku školského roka a návratu z dovoleniek. Pred dvadsiatimi rokmi sme sa bez varovania, bez rešpektu k ľudskému životu, bez mediálnej predohry všetci zobudili do bežného dňa, aby sme ho skončili v šoku.
Niekto tak nenávidí náš spôsob života, že chce, aby sme žili v strachu, pochybovali o sebe samých a zradili najbližších. O takejto zlobe sme mnohí už iba počuli z temných čias fašizmu a stalinizmu.
New York, Washington, Pennsylvánia k nám v roku 2001 jednoducho vtrhli. Osudy neznámych v lietadlách unesených teroristami, obete v budovách a uliciach spravili aj z tých, ktorí nikdy nevideli dvojičky, Newyorčanov.
Áno, našli sa aj takí, ktorí boli ochotní uveriť konšpiráciám, bludom. Ako vraví majster Werich, "ale nás je viac".
Pripustiť myšlienku, že sa niečo môže stať
Od pádu komunizmu mnohí brali za normálne, že konečne cestujeme, pracujeme a hovoríme slobodne. Podľa ideológov za teroristickými útokmi sa tieto vymoženosti mali navždy v našich hlavách zmeniť na každodenný život v strachu.
Je jedno, či sme boli práve doma, v Bruseli, alebo v USA. Všetci sme chceli konať, vystúpiť z pohodlia bežného dňa, pomôcť, zabrániť tomu, aby sa hrôza z ulíc USA, neskôr Moskvy, Londýna, Madridu, Malagy dostala do našich rodín a domovov.
“Hrozby proti našej spoločnosti žiadna vláda nezvládne sama, bez konkrétnych ľudí, bez dobre fungujúceho slobodného vzdelania a spojencov.
„
Napriek tomu, že viacerí sa nám to snažia podsunúť, Slovensko ani Európa neboli, nemohli a nemôžu byť miestom pokoja, kde sa nič hrozné nemôže stať, kde radšej nič nespravíme a ostaneme ako izolovaný ostrov, len aby sme si nepokazili deň.
Iba generácia, čo zažila druhú svetovú vojnu a represie komunizmu, si fyzicky pamätala, aké dôležité je puto medzi Európou a Severnou Amerikou. Ak niekto vraví, že na toto spojenie sa môžeme vykašľať, že nám škodí, nech sa nepozerá na to "kto", ale "čo" nám prinieslo slobodu. Idea poslušnej väčšiny to nebola.
Či sme po dvadsiatich rokoch múdrejší a vieme lepšie reagovať na nečakané situácie, či sme neskĺzli do pohodlia sebaklamu vlastného pokojného záhumienka, vyskúšajú nové situácie – zneužité moderné technológie, sociálne nerovnováhy, klimatické zmeny.

V prvých líniách obety a pomoci
Tento rok som prešiel všetky tri miesta hrôzy 11. septembra 2001. Je jedno, či stojím v poliach Pennsylvánie, na chodbách Pentagonu, v strede rušného Manhattanu. Všade cítim prítomnosť tých, ktorí bez zaváhania riskujú vlastný um, zdravie a život v prospech iných.
V prvej línii vojny, prírodnej katastrofy, pandémie alebo nedostatku potravín vždy stoja tí, ktorí intímne poznajú cenu života a vedia, že v núdzi nestačí priemernosť. Za prvou líniou vždy musia byť ďalšie a takisto priatelia, spojenci, na ktorých sa dá spoľahnúť, nie preto, že sme si službu zaplatili, ale preto, že tak je to správne.
Hrozby proti našej spoločnosti žiadna vláda nezvládne sama, bez konkrétnych ľudí, bez dobre fungujúceho slobodného vzdelania a spojencov.
Udalosti, keď rukami teroristov zomreli nič netušiaci ľudia, nám pripomínajú, že bez odhodlaných profesionálov, nezištných dobrovoľníkov sme slabí a zraniteľní.
Tým všetkým patrí naša vďaka, úcta a podpora.
Autor: Radovan Javorčík